Niekedy sa zastavím a niečo napíšem.

A medzitým sa snažím žiť svoj život najlepšie ako viem.

No som to skutočne ja, ten čo tvorí?

Vždy, keď nad tým začnem premýšľať, prekĺzne mi to pomedzi prsty.

Vždy, keď tomu chcem dať rád, zamknúť to medzi štyri steny pravidiel,

stratí sa to, zmizne v temnote.

Náhle sú moje ruky celkom prázdne.

No nie je to tak so všetkým, čo za niečo naozaj stojí?

Akonáhle to chceme ovládať,  riadiť, obmedzovať... stratíme to.

A potom to hľadáme v spomienkach, v pamäti.

Lenže tam je to mŕtve.

Božskosť je veľmi plachá.

Je ako vtáča, čo odletí vždy, keď sa k nemu čo i len priblížite.

Buďte preto veľmi pozorní a tichí.