Utíchne vietor, na ruke pristane mi prvá mucha; odbzučí a zase si len prisadne ku mne, na slnkom ohriatu skalu obrastenú lišajníkmi, ktoré mi pripomínajú tretiu svetovú uniformu. Správam sa ako blázon. – ovoniavam mach na mŕtvych pňoch, objímam stromy a všetko je to o láske. Nikto mi neuverí, že nič nechcem; iba sa rozplynúť v živote, umrieť s pochopením a vzlietnuť tak k najbabylonskejšej jedli ako semienko šišky, ktoré sa vracia v čase. Iba medvede budú fňukať ako štence, že nemohli ma zožrať, keď som tu ešte sedela a idealizovala si ťa.

Všetko je ľahšie, keď človek vie o čom sú listy na fronte. Vtedy nehnisajú rany a zlomené krídla už nebolia; kým cítim muchu na svojej pokožke, stále som živá. A to len preto, aby som ťa mohla znova raz zohriať zrkadlom svojich vlasov, uzdraviť silou vôle a dovoliť ti na sekundu umrieť, keď sa dotýkaš nirvány.

A ty? Pre ktorého ja som jediné, čo potrebuje? Za trest ma spravíš najšťastnejšou v nešťastí sveta; bytosťou, ktorá sa nebojí hladiť zvedavé medvieďatá. Vezmeš ma na krídla a obletíme celý svet, až raz bez strachu spoločne pristaneme v Bermudskom trojuholníku.