1. Kapitola

Vedela som, že ma sleduje. Drží si odstup a je opatrný, ale mňa neoklame.

Už dva dni ho vodím za nos. Často som cestou menila smer a krúžila dookola. Niekedy som sa dokonca vracala po vlastnej stope naspäť, čím som svojho prenasledovateľa nejedenkrát úspešne zmiatla.

Nevedel, čo odo mňa očakávať a presne to bol môj zámer. Netušil, kam mám namierené alebo kade sa vydám na ďalší deň a hlavne, stále musel byť na pozore. Nemohol sa ani pokojne vyspať v strachu, že sa môžem kedykoľvek pod rúškom noci zobudiť a odkradnúť preč.

Musel byť už na pokraji síl. Dve prebdené noci zamávajú aj poriadnym kusom chlapa. On bol vyčerpaný a ja svieža, plná síl, čo mi poskytovalo výhodu. Nič som nenechala na náhodu.

Môj prenasledovateľ možno bol dobrý, ale ja som bola lepšia.

Vždy sa držal tak ďaleko, aby som si ho nevšimla, ale dostatočne blízko, aby ma mohol nerušene pozorovať zo svojej skrýše. Zakrádal sa za mnou, ako keby bol vlk a ja iba hlúpučká korisť. Myslel si, že pravidlá hry drží pevne v rukách, ale nemohol tušiť, že poľuje na majstra v lovení. Týmto sa pravidlá definitívne zmenili.

Pred dvoma dňami, keď som prekročila rieku Faiak. Chvíľu som išla po prúde, aby som prekryla pachovú stopu seba aj môjho koňa pred hladujúcimi vlkmi, ktorí sa hemžili po celom lese. Vystúpili sme na breh a prešli kúsok po chodníku. Po chvíľke pokojnej chôdze som zišla z cesty a kráčala zarovno s riekou. Viezla som sa ponorená hlboko do svojich myšlienok a behom jazdy som načúvala zvukom prírody, ako už mnohokrát pred tým, keď som začula šplechot vody. Znelo to, ako keby vodou bežalo ťažké zviera, veľké asi ako medveď. Zastavila som a napäto počúvala. Nepochybovala som o sebe, že by som toho tvora skôr, či neskôr porazila, ale nechcela som riskovať boj.

Zliezla som dole a koňa odviedla ďalej do lesa. Sama som sa nečujne vrátila, pomaly som sa zakrádala smerom k rieke a schovala sa za hordu kamenia ležiaceho obďaleč. Ležiac na bruchu som pozorovala okolie. Sekundy sa vliekli a tvor sa rýchlo približoval. Asi päťdesiat metrov odo mňa začal spomaľovať až prešiel do mierneho kroku. Z neznámeho tvora sa vykľul jazdec na čiernom koni. Nevidela som mu do tváre, mal ju zahalenú kapucňou. Svaly pod plášťom sa mu napínali a neznámy sa obzeral všade naokolo, akoby niečo hľadal. Alebo niekoho.

Dych sa mi zasekol v hrdle, keď mi to došlo. Vo svojom podozrení som sa utvrdila, keď ani po niekoľkých hodinách jazdec nezmenil smer. V momente ma zaplavil hnev, mala som čo robiť, aby som na mieste nevybuchla ako sopka. Neviem, prečo som nezaútočila, ale namiesto toho som sa odplazila naspäť do lesa. A odvtedy som ho nechala, aby ma prenasledoval. Hrala som sa s ním, ako mačka s myšou alebo som si to vtedy aspoň myslela.

Teraz som sa klusom viezla na svojom koňovi, starej, no stále vernej hnedej kobylke s bielou lysinou na hlave. Spod kopýt jej odlietali drobné kamienky. Pred niekoľkými rokmi som ju kúpila za strieborniak. Dosť smiešna cena za čistokrvného koňa, ale pre chudobného dedinčana to bola priam rozprávková cena. Mal šťastie, že stretol  mňa, žiadny sedliak v okolí by si to nemohol dovoliť. Pri ohnivej tlame, ľudia sú takí hlúpy a plytký.

Kobylke som dala meno Sinarma. Nikdy ma nezradila a vždy mi dobre slúžila, ale toto je zrejme už jej posledná cesta. Nebudem za ňou smútiť, veď je to iba kôň, ale na staré kolená by som ju chcela darovať do dobrých rúk, kde bude o ňu dobre postarané a kde spokojne dožije svoje posledné dni, zaslúži si aspoň to.

Kone slúžia ľuďom a veľa si toho pretrpia, lebo ľudia sú krutí. Sú skazení skrz naskrz. Chamtivosť a závisť z nich spravila monštrá. Možno som príšera do slova a do písmenka, ale stále mám v sebe viac ľudskosti ako hocijaký iný ľudský červ.

Slnko už medzičasom klesalo, tak som trhla uzdou. Zoskočila som dole na prikrčené nohy, aby som nestratila rovnováhu a nespadla rovno na nos.

Vybrala som drobnú čistinku bezpečne ukrytú za hustým krovím a blízko pri sebe rastúcimi stromami. Odsedlala som Sinarmu vyčerpanú po celom dni jazdy a potľapkala ju: „Šikovný koník. Dnes už ďalej nejdeme, pokračujeme zajtra.“

Batožinu som zložila pod kmeň najbližšieho stromu a zo sedlovej kapsy som vybrala jedno z posledných jabĺk. V taške bolo už dlho a za ten čas sa stihlo zosušiť.

„Daj si,“ jablko dopadlo koníkovi k nohám. Schuti ho vzala medzi zuby a zahryzla sa doň.

 Našla som vhodné miesto pre menší ohník. Nechcela som prilákať divú zver, ale taktiež som sa chcela počas chladnej noci zohriať a spať s plným žalúdkom dobre opečeného mäsa.

Po rokoch dlhého putovania som si už vytvorila istú rutinu a nabrala skúsenosti.

Počas týchto dlhých a zdanlivo nekonečných dňoch na cestách som sa priučila veľa veciam. Nikto nie je lepším učiteľom ako pokus a omyl. V prvé dni, keď som bola ešte zmätená z nového tela a prostredia, som každý večer zaspávala v strachu, čo ma stretne ráno. Bola som osamelá, nevedela som, čo sa to so mnou deje. Zrazu mi už v útrobách nehoreli plamene, nevedela som si ani založiť oheň a zohriať sa. Tieto lesy sa stali mojím domov a bezpečným útočiskom. Až po mesiacoch blúdenia som sa odhodlala stretnúť prvých ľudí. Môj výstup ich zrejme dosť zastrašil a začali na plné hrdlo kričať. Veď som sa pred nimi zjavila bledá ako mátoha, len tak som sa vynorila odnikadiaľ. Vlasy som mala mastné a nemala som na sebe žiadne oblečenie, veď odkiaľ by som ho aj mala. Zrejme som sa zľakla viac ako oni, pretože som schytila najbližší kameň.

A vtedy som prvýkrát niekoho zabila. Vo vojne som nikoho nezabila, pretože som nebojovala, aspoň nie priamo. Pomáhala som s ničením opustených ľudských sídiel a pustošila som. Pálila som ich polia. Po smrti mojich rodičov ma nemal kto zastaviť, bol som stelesnenou skazou. Ale nikdy, som nikoho nezabila, tak ako ani moji rodičia nikdy nezabili. Vychovali ma v mieri.

Tá chvíľa, keď som prvý raz vzala život, ma nepekne poznačila. Hlboko ma zasiahla myšlienka, že sa stávam tou príšerou, za ktorú ma mali. Ale to bolo už dávno, čo som si to myslela.

Pamätám sa, ako som z chladnúcich mŕtvol trasúcimi rukami zvliekla šatstvo a natiahla ho na seba. Na mojej útlej postave to vyzeralo zrejme dosť smiešne, ale lepšie ako nič. Po incidente som sa ešte dlho odmietala stretnúť s ľuďmi.

Zamyslene som sa pripravovala na noc.

Môj tieň sa ako už počas predchádzajúcich dvoch dňoch utáboril päťsto metrov odo mňa, čo nebolo najmúdrejšie rozhodnutie, pretože v noci presvitalo svetlo jeho ohníka cez koruny stromov. Zrejme ten oheň nebol taký malý, ako si myslel. Keby niekto aspoň troškou rozumu išiel okolo, určite by si ho všimol, ale obávam sa, že pravdepodobnosť je takmer nulová.

Otočila som sa ku Sinarme, ktorá teraz spokojne prežúvala trávu, po jablku sa akoby zľahla zem. Neuviazala som ju, vedela som, že neutečie, tak som teda išla nazbierať drevo.

Vybrala som sa smerom k tlmenej žiare prenikajúcej skrz koruny stromov. V mysli sa mi vynoril obraz chlapca zmeraveného zo strachu, že ho odhalím.

Nevedela som ako vyzeral, ale podľa mňa bol mladý a neskúsený, aj keď by hocikto iný povedal presný opak. Robil drobné chybičky, ktoré sa mohli zdať nepodstatné, ale mohli by ho stáť život.

Predierala som sa húštinou, konáre ma škriabali na rukách a nepoddajne mi šľahali listy do tváre. Vlasy sa mi zamotávali do vetvičiek, ale ja som to ignorovala a pokračovala ďalej. Nedbala som ohľad na bolesť, je to výslovne ľudská slabosť.

Priblížila som sa bližšie k prenasledovateľovi. Z lovca sa stáva korisť, karty sa obrátili v môj prospech. Myš sa ocitla v pasci.

V tichosti som obchádzala miesto tábora. Z opaska som vytiahla tenkú dýku vhodnú na boj zblízka. Medzi batožinou mám uložený krátky meč, ale ten by bol priveľmi nápadný a nepraktický.

Obozretne našľapujúc najprv na špičky, potom na päty som pevne stisla dýku.

Ocitla som sa na opačnom koncu ohniska. Prenasledovateľ mi bol otočený chrbtom, ďalšia zbytočná chyba. Krok za krokom som sa približovala a vzdialenosť medzi nami sa čoraz viac zmenšovala. Teraz som už jasne vedela, že je to mladý chlapec, presne ako som tušila. Nakúkal cez lístia stromu smerom do môjho tábora.

Postavu mal vysokú a telo vypracované rokmi tréningov. Gaštanovohnedé vlasy sa mu strapatili na všetky strany. Na boku mu visel meč.

Už nás delilo iba dvadsaťpäť krokov.

Dych sa mi spomalil a zreničky sa mi v návale adrenalínu rozšírili.

Dvadsať krokov.

Prikrčila som sa, vlasy mi padali do tváre.

Pätnásť krokov.

Zrakom som hyptnotizovla jeho široký chrbát.

Desať krokov.

Napla som všetky svaly.

Päť krokov.

Pripravila som sa na útok.

Štyri kroky.

Mám ešte čas na rozmyslenie.

Tri kroky.

Ale neurobím to.

Dva kroky.

Už iba kúsok.

Jeden krok...