Prológ

Pamätám si to tak jasne, ako keby to bolo len pred pár dňami, nemohol som mať viacej ako sedem. Sedel som hneď v prvom rade, na mieste určenom len pre najuznávanejších ľudí nášho klanu. Bol som hrdý, že som mal tú česť sedieť medzi nimi. Samozrejme, že som sa s tým ešte dlho potom vychvaľoval.

Všetci sme netrpezlivo čakali na príchod mojej starej mamy, náčelníčky kmeňa Saad, ktorého história siaha až do dávnych vekov, kam až naša pamäť siaha. Najstaršie zápiský pochádzajú z obdobia, keď toto územie ešte iba začalo byť osídľované prisťahovalcami z ďalekých krajín za morom.

Muži z klanu Saad boli obávanými bojovníkmi. Tvrdým tréningom nedokázal prejsť každý a záverečnú skúšku zvládli naozaj iba tí s najväčším odhodlaním. Následne bojovníka čakala už len formálna ceremónia, kde mu náčelníčka dala požehnanie a pomazala ho vlastnou krvou.

Ženy sa naopak zaoberali mágiou, aj keď v súčasnosti to bolo veľmi neobvyklé. Veľa kníh zhorelo alebo inak zaniklo a zachovalo sa naozaj veľmi málo poznatkov.

Náš kmeň patril medzi najväčšie v okolí a mal preslávenú povesť. Nenašli by ste človeka, ktorý by o ňom nepočul jediného slova. Ľudia sem cestovali z ďaleka, len aby mohli stráviť niekoľko týždňov v našej spoločnosti a priučiť sa niektorým zvyklostiam alebo našim múdrostiam.

Drevené lavice boli poodsúvané na kraj zasadacej miestnosti a na ich mieste teraz ležali pestrofarebné koberce, na ktorých boli pohádzané mäkké vankúše rôznych tvarov a veľkostí. Budova bola preplnená masou na seba sa tlačiacich ľudí. Vzduch bol ťažký a vydýchaný, všade bol cítiť pot stoviek tiel. Po stenách miestnosti horeli tisícky sviečok, ich plamene vrhali na naše tváre tlmené svetlo a deformovali tiene, z ktorých potom vznikali čudesné tvary. Ich oranžová žiara dodávala celému obrazu odohrávajúceho sa mi pred očami útulný pocit domova. Zvonka bolo počuť klopot dažďa dopadajúceho na strechu a dobíjanie sa neutíchajúceho vetriska. Na nebi zúrila búrka a cez okno bolo vidieť blesky poletujúce cez šíru oblohu.

Masívne dubové dvere sa otvorili dokorán. Vrava naokolo okamžite utíchla, bolo počuť iba vietor, ktorý začal neľútostne lomcovať dverami. Plemeň sviečok zablikal a vietor mi rozstrapatil moje neposlušné vlasy. Vo dverách stála starenka s hnedými vlasmi popretkávanými prameňmi šedých a bielych vlasov, z ktorých jej crkala voda na drevenú podlahu. Postavu mala útlu a nízku, vyzerala krehko, ale opak bol pravdou. Aj napriek pokročilému veku jej telo stále oplývalo silou. Na sebe mala oblečený tradičný háv, ktorý si obliekala na výnimočné udalosti. Táto medzi ne rozhodne patrila. Šaty boli dlhé až po zem, kde končili strapcami s korálkami, ktoré jej pri chôdzi štrngotali. Plecia jej chránil prehodený hnedý kožuch, ktorý ju aj v tomto nečase chránil pred nemilosrdnou prírodou a udržiaval ju v teple.

Vráskavá tvár mala ďaleko od milej a prívetivej, bola ľadová a teraz už viem, že pod maskou sa ukrývala nekončiaca krutosť a nenávisť. Jej výraz by odrovnal aj toho najstrašnejšieho tvora, či démona zoslaného priamo z pekiel. Teraz sa však pokúsila o niečo, čo vzdialene pripomínalo úsmev, stále sa čudujem, ako jej to všetci dokázali zhltnúť. Ale v tomto čase aj v mojich očiach bola tou najúžasnejších osobou. Videl som v nej svoj vzor, človeka, akým som sa raz chcel stať aj ja.

Stará mama stála vo dverách, všetci ju volali Matka alebo jednoducho iba Náčelníčka.

Dvaja holobriadkovia jej rýchlo pribehli na pomoc. Pustili sa do boja s dokorán otvorenými dverami. Spoločnými silami sa im ich nakoniec podarilo dostať pod kontrolu a bezpečne ich zavrieť. Medzitým k nej malé dievčatko, sotva päťročné, pricupkalo s kopou prikrývok v náručí. Stará mama sa na ňu nezaujato pozrela. Zhodila z pliec premočenú kožušinu a zobrala si z hordy jednu osušku. a vybrala priamo do stredu miestnosti, kde sa uvelebila na kope vopred prichystaných vankúšov. Dievča sa pokorne vybralo naspäť.

 Náčelníčka spokojne prechádzala pohľadom po sále plnej ľudí až sa jej oči zastavili na mne, užívala si pocit nadradenosti. Nakoniec prehovorila mocným hlasom, ktorý vôbec nepasoval k jej zovňajšku. Ako som časom zisťoval, bola plná prekvapení.

„Vítam vás tu, deti moje. Dnes nadišiel ten čas, aby ste si vypočuli ďalšiu súčasť skladačky z minulosti.“ Nachvíľu sa odmlčala. Napätie v miestnosti by sa dalo krájať. Zvedavci sa naklonili dopredu, aby lepšie počuli. Zreničky sa im rozšírili od zvedavosti.

„Dávno, pradávno, pred storočiami, kam až naša ľudská pamäť siaha, žili v prímerí ľudia a stvorenia, ktoré poznáme pod menom draci. Vládla im dvojica majestátnych bielych drakov, boli najmúdrejší, každý si k nim chodil po rady. Boli udatní a silní, boli obdarení len tými najlepšími vlastnosťami. Všetci sa pred nimi klaňali, dokonca aj my, naivní ľudia, ale to sme ešte nepoznali ich pravú tvár.

Jednej chladnej tmavej noci, keď sa hviezdy stiahli do úzadia, zaútočila biela dračica na klan Saad. Vinila ich zo smrti svojho druha, bieleho draka. Je pravda, že draci žijú nesmierne dlho, niekedy dokonca aj niekoľko tisícročí, ale ani oni nie sú nesmrteľní.

Zburcovala všetkých drakov.

A tak sa začala vojna.

Ľudia bojovali s drakmi celé storočia. Obe strany sa dopúšťali obrovskej krutosti. Potoky sa zafarbili dočervena a dokonca sa hovorí, že nepršala voda, ale krv. Vyhaslo toľko nevinných životov, kvôli jedinej chorej mysli. Nakoniec padla aj biela dračica a vtedy sa draci utrhli z reťaze. Zbesilo chrlili oheň, pustošili dediny aj lesy. Vraví sa, že pred ich hnevom sa triasli dokonca aj hory, šepol mi to sám vietor.

Ľudia boli zúfalí, bolo nás už tak málo, nemali sme takmer žiadnu šancu na prežitie, keď zrazu jednej náčelníčke, ktorú dnes poznáme ako Veľkú Matku, skrsol v hlave nápad. Vošla na miesto posledného odpočinku našich predkov a začala zvolávať nadpozemské sily. Chcela zastaviť to nezmyselné krviprelievanie, a tak vyriekla kliatbu, ktorá uvrhla drakov do ľudskej koži na rovných tisíc rokov, ani o minútu dlhšie, ani o minútu kratšie. Ale čo by to bolo za kliatbu, keby ju mohli kedykoľvek len tak ukončiť svojou smrťou? Počas týchto rokov ich nemohol zabiť žiadny smrteľník, žiadne akokoľvek vážne zranenie, nemohli umrieť na hlad ani vykrvácať.

Teraz kráčajú medzi nami. Vyzerajú ako ľudia, správajú sa ako ľudia, dokonca aj krvácajú ako ľudia, ale hlboko v ich vnútri drieme monštrum bažiace po krvi. Keď sa im však pozorne zadívate do očí, dokážete v nich zazrieť odraz ich skutočného ja. Chodia medzi nami a nemyslia na nič iné, ako na pomstu. V tichosti spriadajú plány, ako nás raz a navždy zničiť.

Jedinou možnosťou, ako tomu predísť, je uväzniť ich hlboko v zemi, v jaskyniach, kam ľudská noha už roky nevkročila, odkiaľ sa po uplynutí kliatby nedostanú a nebudú mať možnosť zničiť ľudstvo.

Ale pozor! Uväzniť ich nie je jednoduché. Fyzicky sa im nemôže rovnať žiadny človek, na ich porazenie treba hlavne používať rozum a lesť.

Nesmieme im za žiadnu cenu dovoliť začať ďalšiu vojnu, pretože to by bol náš definitívny koniec.  Čas sa kráti a my musíme byť na pozore.“ Dokončila svoje rozprávanie.

Slová varovania dozneli a miestnosť zostala v hrobovom tichu. Nikto v sebe nenašiel dosť odvahy prehovoriť. Neboli si istý, čo si o tom majú myslieť. Je  to pravda? Naozaj medzi nimi môžu nepozorovane žiť draci a doteraz o tom nevedieť? Na ich tvárach sa zrkadlil zmätok a strach.

Ja som však bol očarovaný príbehom a v tej chvíli som si v duchu predsavzal, že budem usilovne cvičiť, tak ako ešte nikdy. Že ja budem ten, kto sem privedie draka v reťaziach. Nevedel som, či som chcel niečo dokázať sebe alebo ľuďom naokolo, ale prahol som po moci a nesmrteľnej sláve.

Táto myšlienka ma sprevádzala ešte mnohé roky a držala ma na nohách aj v tých najťažších minútach môjho života. Vďaka vidine uznania som bol odhodlaný nikdy sa nevzdať.

A teraz, po dvanástich rokoch, vyrážam na lov.