Anglicko, Southampton
15. apríl, 1833

Ubehli len dva dni od nevydarenej svadby a prišla ďalšia pohroma. Objavil sa Jessin strýko Jacob Moules, starší počerný muž, ktorý vraj obchodoval s bavlnou. Keďže Jessika bola jeho neter, neplnoletá, po smrti svojej sestry, Jessikinej mamy, stal sa jej poručníkom on. Hneď v prvý večer predložil Montgomeryovcom svoju žiadosť, že chce svoju neter zobrať so sebou do Londýna. Grófke aj grófovi sa to zdalo veľmi unáhlené, no nakoniec to zvážili a po tom škandáli bolo len lepšie, že na určitý čas Jess zmizne zo Southamptonu a v Londýne ju nikto nepoznal a mohla začať nový život.
Jessika to prijala veľmi pokorne. Christopher ju úplne ignoroval a naozaj sa mu snažila vyhýbať aj ona, pretože keď sa náhodne stretli nevenoval jej ani pohľad a to ju veľmi bolelo. Nie, nestretával sa už s Adrienne Kinneyovou, pretože po tom škandále odišla z mesta nevedno kam. A tak súhlasila, strýko bol celkom milý, a tak ešte v ten deň vyrazili.
Celou cestou bola taká ponorená do svojich myšlienok, že si ani nevšimla, že jej strýko ustavične akoby na čosi čakal, za iných okolností by určite už niečo šípila, no v tomto stave jej akoby všetko bolo jedno.
Všetko jej došlo až keď zastavili v prístave a tučný strýko ju surovo schytil a ťahal do malej námornej loďky. Až vtedy zmobilizovala nielen všetky zmysly, ale aj sily a snažila sa mu vytrhnúť a utiecť. Nechápala, prečo by jej chcel ublížiť, ale všetko tomu nasvedčovalo. Na lodi už postávali chlapi, ktorí určite nepatrili k džentlmenom. Snažila sa zakričať, pretože prístav bol plný ľudí, ktorí jej mohli pomôcť, no v tej sekunde ju ovalilo niečo ťažké a posledné, čo stihla zazrieť bola hnusne škeriaca sa tvár jej strýka, ktorý sa jej už vôbec nezdal ani trochu milý.
****

Christopher sedel sám pod starým dubom v záhrade a premýšľal. Nemohol s Jessikou hovoriť, pretože sa bál toho, čo v ňom vyvolávala. Aj keď ju dosť ignoroval, nebolo to preto, že by ju znenávidel. Bol zmätený a musel si sám usporiadať svoje city. Na Adrienne takmer zabudol. Aj to ho šokovalo, pretože si myslel, že ju miluje. Uvedomil si, že to bolo len pobláznenie.
„Nakoniec by som mal byť Jessike vďačný, veď keby nebolo jej , tak som v chomúte so ženou, ktorú nemilujem," premýšľal.
Práve prechádzala okolo Sára a tak na ňu zavolal. Keď podišla až k nemu, spýtal sa jej.
„Nevidela si Jess?"
„Zrazu ťa to zaujíma?" povýšenecky odfŕkla a chystala sa odísť. Veľmi sa na svojho brata hnevala, za to, ako sa k Jessike zachoval. Nezaslúžila si to. Najhoršie bolo, že Sára bolo presvedčená, že Chris Jess miluje. Ak si aj nebola istá, po tom bozku nemala už žiadne pochybnosti.
„Sára, počkaj," dobehol za ňou.
„Čo chceš vedieť, Chris?"
„Preboha, len mi povedz, kde je, chcem s ňou hovoriť."
„Ľutujem, je neskoro Christopher, pred chvíľou odišla so strýkom do Londýna!"
„Čože??!! To nemyslíš vážne!"
„Preboha, upokoj sa, nie je to navždy, veď Londýn nie je ďaleko..." Sára nechápala, keď
Chris začala vyvádzať ako zmyslov zbavený.
„Sára, pred chvíľou mi poslík doniesol toto," podal jej list a bol čoraz zúfalejší.

Z poverenia úradu sociálnych vecí a rodiny v Londýne
14. apríl, 1832

Vážený gróf Montgomery,

Je nám veľmi ľúto, že Vám musím oznámiť veľmi nepríjemnú správu, a to, že sme pre dvoma dňami našli na ceste z Londýna do Southamptonu zavraždeného pána Jacoba Moulesa, strýka Jessiky Langstonovej, ktorá bola vašou chránenkyňou odo dňa, čo sa stala sirotou a túto úlohu mal prebrať jej zákonitý zástupca Jacob Moules. Keďže jeho vražda mení situáciu, poverujeme Vás starostlivosťou o vyššie zmieňovanú slečnu až do dosiahnutia jej plnoletosti, alebo dovtedy, kým sa nevydá. Dúfame, že Vám táto nová skutočnosť nebude na obtiaž. Samozrejme, že Vás o ďalších zistených skutočnostiach ohľadom vraždy pána Moulesa budeme informovať.
S pozdravom

Henry Gaoul
právnik a priateľ rodiny Langstonovcov

„Christopher! To znamená....," šokovane vykríkla Sára.
„Áno, to znamená, že Jessiku niekto uniesol.....," dokončil Christopher.
Obaja súrodenci sa rozbehli oznámiť to rodičom. Ešte v ten deň sa Chris vydal do Londýna.
Preklínal samého seba. Keby sa s Jessikou rozprával, nikdy by sa to nebolo stalo!"

****
Anglicko, Londýn
16. apríl, 1833

Jessika sa prebrala až o pol druha hodiny s bolesťou hlavy v tmavej kajute. Smrdelo to tam za rybacinou, takže predpokladala, že táto loď inak slúžila na rybolov. Šaty mala v poriadku, takže si bola istá, že tí chlapi ju nezneuctili, kým spala.
„Bože, mám ja len pech!" pomyslela si.
Zrazu do kajuty vnikol prúžok svetla. Zdvihla sa z prikrývok, na ktorých sa prebrala a snažila sa zaostriť zrak, aby videla, či niekto vošiel.
„Tak tu si, ty krasotinka." zarehotal sa jej falošný strýko.
„O čo Vám ide?" nevraživo naňho fľochla.
„Ale, pozrime sa, vieš byť aj ostrá, čo?! To oceňujem!" ironicky si ju doberal.
„Nie ste môj strýko," vyhlásila pozerajúc na jeho šaty. Vyzeral ako pirát, už na sebe nemal sako a nohavice, ktoré mi pridávali na dôveryhodnosti.
„Nie, to máš, pravdu, holubička moja, som pirát Armando Segatto Moriounii."
„Ste Španieli?" vyhŕklo z nej, pretože aj jej matka bola pôvodom Španielka.
„Presne tak," prikývol, „nie som tvoj strýko, no poznal som ho, aj tvoju matku. Bola to krásna žena, namôjveru, no musím priznať, že ty s tvojimi očami predčíš aj ju."
„Poznali ste moju matku?" začínala byť naozaj vydesená. Mala pocit, že tento muž....je vrahom jej rodičov!
„Zabili ste mojich rodičov?!" vyhŕkla. Potrebovala to vedieť. Dôvod prečo. Prečo ich zabili.
„Rodičov?"
„Netvárte sa akoby ste nevedeli narátať do päť!" nervózne naňho zvrieskla.
„Ale no toto! Zdá sa mi, že si podedila po matke viac ako jej krásu. Temperament máš španielsky, to sa nezaprie. Asi ťa ukážem bratovi. Alejandro!" zavolal a vzápätí vošiel do kajuty veľmi príťažlivý muž v stredných rokoch s havraními vlasmi a nezábudkovo-modrými očami. Skamenel, keď zazrel Jessiku.
„Vyzerá ako Lillie, však?" tučniakov brat akosi znežnel, keď sa prihovoril bratovi.
„Áno..," povzdychol si.
Jessika nechápala, o čom to tí dvaja rozprávajú, no musela uznať, že muž pred ňou bol naozaj veľmi príťažlivý a vyžarovalo z neho niečo zvláštne.
„Tak čo?! Zabili ste mojich rodičov?!" zvrieskla a postavila sa na nohy uvedomujúc si, že nebola zviazaná.
Alejandro sa priblížil k nej akoby si ju chcel pozrieť ešte zbližša.
„Áno, boli sme to my, kto prenasledoval koč tvojich rodičov. Ale nezabili sme ich. Bola to pomsta mojich nepriateľov. Chcel som .......len vidieť tvoju matku, ale sledovali nás traja maskovaní muži z Dadousiho bandy, vedeli, že milujem tvoju mamu, a tak ju chceli zabiť. Išlo aj o tú pôdu, ktorú som tvojej matke predal. Nevedela, že je odo mňa. No na tej plantáži vo Virgínii, som ukryl poklad a Dadousi to zistil, chcel zabiť tvojich rodičov, aby dostal môj poklad. Nepredpokladal som, že môj dar spôsobí takú katastrofu. Naozaj mi to je ľúto."
Jessika v úžase počúvala Alejandrove slová a nemohla pochopiť, že niečo také nevie o minulosti svojej matky. Akosi sa už zmierila s ich smrťou a preto neplánovala Alejandra obviňovať z ich smrti. Zdalo sa, že čakal, že ho začne buchnátovať do pŕs a plakať. Namiesto toho sa spýtala?"
„Čo ste mali s mojou matkou?"
„Ah...ja, vyrastali sme spolu, ja som ju miloval, no ona ma odmietla. Neskôr som sa dozvedel, že to urobila len preto, že sa s matkou odsťahovala po otcovej smrti zo Španielka niekde do Anglicka. Zúfalo som ju hľadal tri roky, no keď som ju našiel, bola už šťastne vydatá, nechcel som jej brániť v jej šťastí. V zime som tu bol so svojou loďou obchodne a akurát som sa dozvedel, že niekto chce kúpiť moju plantáž vo Virgínii. Keď som zistil, že je to Lillie s manželom, cez právnika som ju im predal a ukryl tam poklad a dúfal, že ho raz Lillie objaví. Chcel som jej niečo dať, ale viem, že odo mňa by to neprijala. Neboli na tom finančne veľmi dobre, chcel som im pomôcť. Všetko prekazil Dadousi. Neviem ako, ale dozvedel sa nielen o poklade, ale aj o tom, kde som ho skryl a aj to, že som miloval tvoju matku."
„Takže....nechcete mi ublížiť?" nesmelo sa spýtala. Tlusťoch sa zarehotal a Jessika si uvedomila, že si rád uťahuje, a tak ju jej počiatočný odpor k nemu prešiel.
„Nikdy by som neublížil Lillinej dcére," usmial sa na ňu Alejandro a Jessika musela uznať, že ten muž mal úroveň a to ja napriek tomu, že bol oblečený ako pirát.
„Prečo ste ma teda uniesli?"
„No, samozrejme, chcel som Ťa vidieť, veľmi sa podobáš na svoju matku, ale hlavne.......chceme vedieť, či sa Ti mama náhodou neozvala.
„Čože? Moje mama predsa zomrela, zavraždil je ten Dudasi alebo ako sa volá," nechápala Jess.
„Nie, vieš, ja som bol prvý, kto našiel ich mŕtvoly v koči, Bol tam len tvoj otec a slúžka v šatách tvojej mami. Musela predstierať, že ju trafili a potom si zobrala slúžkine šaty. Vedela, že by nebolo správne, keby zistili, že žije, lebo ináč by ju prenasledovali, kým by ju nezabili. Preto si myslím, že sa schováva, možno vydáva za niekoho iného. Naozaj sa ti neozvala?"
Nemohla tomu uveriť! Jej mama žije! Žije! Taký pocit radosti nezažila tak dlho, že si naňho ani nedokázala spomenúť.
„Nie neozvala, ale .......žije! Naozaj žije!"
„Som presvedčený že hej, mŕtvoly sa rovno pochovávali a nikto z Montgomeryovcov ani z vás telá neprezeral, všakže, slúžka sa k nim pripojila až v Londýne pokiaľ viem."
„Áno, máte pravdu," prikývla Jessika, „ako to všetko viete?"
„Sledoval som vás, musel som na teba dať pozor. Uniesli sme ťa aj v záujme tvojej vlastnej bezpečnosti. Tvojho strýka Jacoba Moulesa, niekto zabil a myslím, že to bol niekto z Dadousiho bandy. Vedel o plantáži a báli sa, že im prekazí plán. Neboj sa, prisahám ti, že Dadousiho bandu nájdem a pomstím smrť tvojho otca," odhodlane jej hľadel do tváre a Jess vedela, že nevraví len tak do vetra. Začínala si Alejandra Segatta Moriounia vážiť.
„Ďakujem," zašepkala.
„Pre teba všetko, si predsa Lillianina dcéra," usmial sa a vyšiel z kajuty.
„Hej, Armando, nemuseli ste ma tak spacifikovať," od bolesti si šúchala hlavu."
„Prepáč," zahanbil sa, no začala si vrieskať ako zmyslov zbavená a mohla si privolať pozornosť. A vieš, my sme tu ilegálne," usmial sa na ňu tak kajúcne, že to nevydržala a rozosmiala sa.
****