On a ona. Stáva sa to tak často. Neviem prečo, ale jednoducho to tak nejako v našom svete funguje. Stretnú sa, zapracuje chémia a možno aj fyzika v úlohe fyzickej príťažlivosti a tí dvaja sú v tom. Zaľúbia sa, príde svadba, ale nie tak ako v rozprávkach. To neznamená happy end. Je to práve len začiatok.
Aj im sa to stalo. Náhodné stretnutie, dlhé pohľady a pokračuje to záväzným sľubom (oveľa záväznejším ako je potvrdenie objednávky v internetovom obchode), ktorý znamená, že by spolu mali žiť, až kým ich smrť nerozdelí. Lenže rozprávky nie sú žiadnou obdobou reality show. A ako to viem?
Ja som posvadobným produktom tých dvoch a videla som to, čo väčšinou v rozprávkach alebo romantických filmoch a komédiách cenzurujú.
Napriek tomu to stále nechápem.
Vzali sa, sľúbili si vernosť (on dlho nevydržal), lásku (a čo to vlastne je?) v dobrom (jeho špecialita) a v zlom (ona zvláda oboje).
A ja sa na to pozerám odkedy vnímam viac než len základné ľudské potreby ako je spať, jesť, piť a vylučovať. Čím je moje pozorovanie dlhšie, tým lepšie vidím tie čierne miesta, tiene ich duší a života. Vidím, aj keď nosím dioptrické okuliare. On už nevidí nič, ona to vidí, ale on je pre ňu všetkým, a tak na to kašle. Prečo? Prečo je pre ňu On viac ako ona sama? Pre mňa je On už dlhšie len „on" s malým o.
Jeho svet zanedbáva duchovné hodnoty, ten jej zanedbáva ju.

Už dlhšie som to vedela. Že raz to budem musieť napísať. Nechcem byť už viac zbabelec. Chcem len, aby láska nebolo o tomto:
On: „Už si mi vyprala tie ponožky? Čierne, potrebujem ich na zajtra"
Ona: „Nie, nestihla som .."
On: CENZÚRA
Ale nejde o ponožky. Ide o to, ako sa na tento svet díva láska a ako sa na ňu dívame my.