Na policajnej stanici som trčala ozaj viac než „dlho“. Počas šiestich hodín strávených tam som pochopila, prečo jestvuje toľko vtipov o mužoch zákona. Sú proste vymletí! Nielenže ma vypočúvali ako šialení – ako keby som ja spáchala nejaký zločin– pričom som sa predsa ja sama takmer stala obeťou napadnutia, ešte k tomu sa ani neuráčili ma odviesť domov alebo také dačo! Bolo to viac než nelogické! Priala by som každému z nich, a hlavne tomu arogantnému policajnému náčelníkovi, aby sa naňho aspoň na jeden týždeň prisala taká pijavica ako môj záhadný prelud v čiernom. Keby mu ten tieň ohrozoval rodinu a prenasledoval ho všade - aj päťsto kilometrov od domova, keby mu pri každom zaklopaní srdce vyskakovalo z hrude a keby sa ho panika zmocňovala v každom tmavšom kúte ulice – myslím, že by prehodnotil svoje rozhodnutie nechať ma bez dozoru.

Ale povedzme si na rovinu. Som voči nim zaujatá, pretože nechcem ostávať sama! A čuduje sa mi niekto? Veď ma prenasleduje šialenec v čiernom kabáte, so zbraňou v ruke a psychopatickými plánmi zabiť ma pre nejakú... ja ani neviem prečo! Vážne, v čom to viazne? V tom že som s Chrisom, úspešnou hereckou hviezdou, strávila jeden deň? Alebo mi Chris prezradil niečo čo nemal? Preboha! Veď mi len rozprával o svojom - nechcem povedať smiešnom, lebo je fakt smutný, no v tomto ohľade naozaj trochu komický - o svojom príbehu z cirkusu? Čo ak bol ten príbeh lož? Čo ak mi celkovo Chris vo všetkom klamal?

Vlastne až teraz som sa odvážila položiť si najzákladnejšiu otázku – prečo ho tak prenasledujem? Vo svojich myšlienkach, túžbach, v reálnom živote? Dosť skoro si ju kladiem, čo? No to som celá ja! 

Už miliónkrát som sa nenávidela a zároveň zbožňovala. Nenávidela za to, lebo som sa hnala ako slepec do obrovského mesta hľadať hereckú hviezdu, pre ktorú som bola možno len zábavkou a v tom istom momente zbožňovala za to, že som sa na tú cestu naozaj vydala. Asi som blázon. Viem, že existuje čosi ako rozdvojená osobnosť. Mám pocit, že u mňa to v jednej osobe funguje asi ako porekadlo: protiklady sa priťahujú, ale, preboha, nemuseli by sa priťahovať v mojej hlave! Potom konám... vlastne ani neviem, čo konám, lebo neviem, či konám dobre, alebo zle.

Nedá sa povedať, že by ma spomienky na Chrisa nejak obzvlášť zraňovali... zraňovali, to áno – zo začiatku. No v podstate som nemala možnosť zamilovať sa doňho za tak krátku chvíľu... len  mi bol... viac než sympatický. A to pre ženu ako som ja stačí.

Keď si pomyslím, že jeho komplimenty, pohľady, tie veci čo povedal... že naše objatie – že to všetko mala byť len lož... nie, ja na to nemyslím. Lebo je to hlúpe. Mám len pocit, že sa ma Chris snažil pred niečím oneskorene uchrániť. Stále sa snaží, tým, že odišiel bez rozlúčky, bez bodky a je proste fuč.

„Nikdy by som si nebol pomyslel, že pocítim dôveru k žene, ktorú takmer nepoznám.“ Povedal mi vtedy na pláži. Klamal? Dívala som sa mu do očí a ak tie jeho hrdzavé, medovo-bronzové dokázali v tej chvíli klamať a klamali, hneď teraz zožeriem špongiu! (Lenže čo ak tú špongiu nakoniec naozaj budem musieť zožrať???) Práve kvôli jeho očiam a pohľadu v nich som urobila toto bláznovstvo. Áno, samozrejme, bolo to z veľkej časti pre muža v čiernom, no v hĺbke duše veľmi dobre viem, že muž v čiernom je len zámienka, aby som sa mohla s Chrisom stretnúť aspoň vo svojich predstavách.

Teda bola to len zámienka - ešte pred pár týždňami, ešte pred tým ako som prišla do Chicaga, ešte včera bol pre mňa muž v čiernom vlastne nejasný prelud, ktorý sa vyfarboval do zreteľnejších kontúr len keď som naň intenzívnejšie myslela, alebo keď niekto zaklopal na dvere...

Po dnešnom dni sa však toho veľa zmenilo. Úprimne som si myslela, že v Chicagu budem v bezpečí, no teraz viem, že pred ním nie som v bezpečí zrejme nikde!!

Dvere mojej hotelovej izby boli mierne pootvorené. To ma vystrašilo a opodstatnene! Akonáhle som ich trošilinku odtlačila, naskytol sa mi pohľad, ktorý mi v tej chvíli zobral dych.

Miestnosť bola prehádzaná hore nohami! Človek by neveril, že sa také niečo môže stať v hoteli, ale očividne sa to mohlo stať – v Chicagu a v lacnom hoteli. Moje veci boli porozhadzované po celom tom dvojizbovom priestore. Šaty som si našla na zemi a na poličkách, lampa z nočného stolíka ležala teraz rozbitá na podlahe. Našťastie som nemala so sebou veľa vecí a v hoteli som sa nestihla natoľko zabývať, aby tam ten niekto, kto toto urobil mohol napáchať ešte viacej škody. Viem, že mi nik nechcel nič ukradnúť. Zámerom bolo vystrašiť ma!

„A dosť!“ Zrúkla som nahlas a vtrhla som dnu ako raketa. Okamžite som si začala baliť veci. Boli asi dve hodiny ráno, ale v tomto meste som neplánovala ostať ani na sekundu naviac, ako to bolo nutné! Začala som zbierať svoje šaty zo zeme a ukladať ich do kufra. Bola som unavená, no aj keby som neviem ako chcela, určite by som nezaspala. Táto situácia na mňa pôsobila až priveľmi frustrujúco, skôr hystericky! Šalela som!

Viem, že odchádzať z hotela zhruba o pol štvrtej ráno bol nezmysel – pre niekoho – pre mňa vyslobodenie. Netušila som, či ma niečo nelapí tam vonku, nevedela som, či muž v čiernom vôbec niekedy spí, alebo len dáva pozor na svoje obete deň a noc, ako pravý psychopat! Keby som bola odvážnejšia, opýtala by som sa ho, čo má za komplexy! Nielenže ma desil, začínal mi aj poriadne liezť na nervy. No ja som nebola v pozícii, kedy by mi niekto ak on mohol liezť na nervy. Normálny človek by sa už dávno splašil. Ja som sa splašila ešte skôr ako normálny človek a teraz mi z toho začínalo šibať!

Stopla som si taxík. Sama poriadne neviem, ako sa mi to podarilo a nechala som sa odviesť na autobusovú stanicu.

Budova bola ľudoprázdna a meravo tichá. Úprimne som očakávala, že na mňa  z každého rohu niečo vyskočí, no zatiaľ nič... Práve mi napadlo, že môj výlet do Chicaga trval prakticky len dva dni... a s Chrisom sa neuvidím – to ma sklamalo najviac zo všetkého. Nieže by som mala nejakú istotu, že by sme sa my dvaja naozaj opäť stretli... ale chápete – „dúfala som, že ostaneme v kontakte“. Nášmu kontaktu bol však očividne koniec a ak nie vtedy, keď ma nechal z Atlantis Beach Tower odísť bez rozlúčky, tak určite teraz, keď som sa ho svojím útekom nadobro vzdávala.

Ani neviem, čo by sa týmto všetkým malo vlastne vyriešiť. Potvrdila som si len, že ma muž v čiernom prenasleduje na každom kroku a keď sa vrátim domov, iba mu vlastne uľahčím prácu. Keby ma však má zabiť, možno by to bolo pre mňa jednoduchšie tu vo veľkomeste, pretože by to aspoň musel urobiť veľmi rýchlo. Pri predstave, že v tmavej Wood Street sa so mnou bude hrať ako mačka s myšou mi naskakovali zimomriavky. Stratila som nádej na vyriešenie záhady a strácala som aj vieru v to, že by som mohla prežiť dlhšie, ako ešte pár mesiacov. Teraz mi to prišlo až strašidelne jedno. Čím to bolo? Ja som predsa nechcela umrieť! Chcela som sa postarať o Dianu a Bruca...

Zafňukala som a z očí sa mi vydrali slzy. Uvedomila som si, aká som bezradná.

Neviem, ako dlho som na stanici len tak sedela  na lavičke s hlavou v dlaniach, čakajúc na brieždenie, keď vtom sa ktosi dotkol môjho pleca. Strhla som sa ako totálny maniak! Takmer som vyskočila z kože a zároveň som sa nadzvukovo rýchlo zvrtla.

Hľadela na mňa vľúdna, no predsa zvláštne znepokojená tvár. V hlbokých tmavých očiach sa jej odrážalo neznáme napätie, ohnivočervené vlasy kontrastovali s jej belasou pokožkou a v kučerách jej divo poskakovali okolo hlavy. Poznala som tú tvár – nemohla som si ju zmýliť s tvárou nikoho iného, aj tak mi však na nej pripadalo niečo čudné. Už viem čo. Z pier sa jej vytratil šibalský úsmev. Och! Aký to bol citeľný rozdiel!

„Bridget?“ zvolala som prekvapene. Bridget stroho prikývla, pričom mi reflexívne zapchala ústa rukou. Nerozumela som tomu. Bola som príliš hlasná???

„Poď so mnou.“ Nakázala mi potichu a splašene sa poobzerala.

„A kam?“ vypytovala som sa. Bridget zvraštila čelo a nahodila tak vážny výraz, že som sa jej viac neopovážila v ničom odporovať. Mala som k nej zvláštny citový vzťah, doslova som sa na ňu naviazala. Zdrapla ma za ruku a ťahala z vyhriatej lavičky. Nehovorila nič, asi preto, že stanica bola takmer prázdna a všetko, čo by sme povedali, by sa ozývalo až do kohosi nechcených uší. To mala Bridget  na mysli, keď nič nehovorila, len ma proste ťahala preč?

Ovalil ma ľadovo čerstvý ranný vzduch.

„Naskoč.“ Sykla a pristúpila k striebornému mercedesu.

„Čo to...?“ Onemela som. Prisahám, že toto ani nebol mercedes! To bola pánbožkova bridžka! Keby som sa namojdušu celá rozpredala na orgány, nemala by som ani polovicu sumy na takéto auto! Bolo dvojdverové, dymové sklá bezpečne ukrývali šoféra pred nechceným publikom. Ťažko opísať jeho dizajn, pretože som nikdy nevidela nič krajšie! Akoby to bol model zo samotného vesmíru!

Sprvu som vôbec nevedela nájsť kľučku. Až neskôr som zúrivo šmátrajúc náhodou siahla do jedného z dvoch pravidelných zárezoch vo dverách. Aj tieto zárezy pridávali autu na divokosti. Vyzeralo, ako doškrabané tigrom, alebo ošľahané plameňmi, jednoducho testované v najotrasnejších podmienkach, kde sa, prirodzene, osvedčilo, že je rýchle ako diabol!

Keď som si sadla na biele, kožené sedadlo, div som sa neroztopila a nesplynula s ním, také bolo pohodlné. Interiér sa dá taktiež opísať len ťažko, pretože bol – ako už iste predpokladáte – neopísateľne nádherný. Pamätám si však, že palubná doska bola vysvietená modrou. Tvary vo vnútri auta boli poväčšinou pravidelné a oblé – veľmi sympatické, predovšetkým však noblesné.

„Daj si pás.“ To bolo ďalšie, čo na mňa Bridget len potichu zaštekala. Poslúchla som. Naštartovala a motor krásne zapriadol. Bol to priam lichotivý zvuk!

Cesty boli tak skoro ráno úplne prázdne, čo pre ňu znamenalo príkladné porušovanie pravidiel. Vtom som pochopila, prečo Bridget naliehala, aby som si zapla pás - mercedes dokázal z nuly na stovku kratšie ako za štyri sekundy! Ukradomky som zazrela na tachometer a keď som zbadala ručičku pohybovať sa niekde medzi číslami 160 až 180, neodvrátiteľne ma prepadol krátky záchvat paniky. No nedala som na sebe nič znať. Rýchlosť nie je zlá, práve naopak. Lenže privysoká rýchlosť v meste mohla znamenať nehodu.

„Bridget...“ začala som, keď sa mi zdalo, že sa už trochu upokojila. „Čo si vlastne robila na autobusovej stanici o tomto čase?“

„A čo si tam robila ty?“ odpovedala na otázku otázkou značne napäto.

„Chcela som odísť.“ Vysvetlila som v krátkosti. Nastala chvíľa ticha. Nerada som Bridget vyrušovala pri šoférovaní, no nemohla som si pomôcť. Využila som situáciu, pretože za prvé: Bridget vyzerala počas jazdy dostatočne sebaisto na to, aby ju pár slov rozrušilo a po druhé: proste som potrebovala vedieť čo sa deje.

„Ako si ma našla?“ Ozvala som sa opäť. Môj hlas mi v tom tichu, kedy bolo počuť len lahodné vrčanie motora, znel nepríjemne.

„To ti vysvetlím neskôr.“ Cítila som, že Bridget znovu znervóznela. Neviem ako, pred tým som takéto veci necítila, väčšinou som sa nedokázala tak dokonale vžiť do pocitov iných. Bridget na mňa pôsobila zvláštne, akoby sa jej „schopnosti“ prenášali na mňa, keď je so mnou.

Bridget mihla pohľadom do spätného zrkadla a hneď sa zase zadívala späť pred seba, pričom pridala zo 180 na 195 a blížili sme sa k 200vke. Neodvažovala som sa vyzrieť von oknom, ale predpokladám, že by som toho ani veľa nevidela, pretože všetko okolo, dokonca aj to pred nami sa rútilo závratne rýchlo! Tentoraz som aj ja čosi postrehla v spätnom zrkadielku. Bolo to svetlo auta, čierneho volva, ktoré sa hnalo za nami. Po chrbte mi prešiel mráz. Tušila som, kto ho môže šoférovať...

Odrazu ma myklo najprv dopredu a hneď na to smerom doľava! Bridget v tej rýchlosti brilantne zabočila do úzkej uličky – brilantne na toľkú rýchlosť... Mala som strach a dúfala som, že táto nie je slepá, to by bol náš koniec! Musela som Bridget dôverovať. Aj v jej bláznivom šoférovaní...

Naraz ma vtlačilo do sedadla. Znenazdajky sa totiž pred nami objavilo auto, a potom ďalšie, ktoré Bridget miernym trhnutím volantu obehla. Bola som vyplašená. Volvo sa nám stále lepilo na zadok. Letmým pohľadom som zistila, že aj on má dymové sklá. Srdce mi prudko bilo. Vtom sa Bridget náhle preradila do iného pruhu, podradila, čím auto samo spomalilo na takú rýchlosť, aby mohlo ako tak bezpečne zabočiť doprava. Div sme však nevyleteli z cesty keď Bridget vyberala ten pravý uhol! Chvíľu som mala pocit, že už je po nás, no vzápätí znovu zaradila vyššiu rýchlosť a auto vyrazilo vpred, pričom ma tlak opäť takmer pridusil!

Ulička, do ktorej sme vleteli s čiernym volvom v pätách bola úzka a krátka. Čoskoro sme opäť zabočili, tentoraz doľava. Bridget sa očividne neobťažovala dať prednosť v jazde a tak sme sa skoro zramovali náhodne idúce autom, ktoré bolo o štvrtej ráno v uliciach len preto, aby tam bolo! Skrátka zákon schválnosti! 

Zabočili sme ešte veľakrát. Pre vlastné dobro som sa snažila nesústrediť na cestu, lebo by mi asi prišlo zle. Aj keď môjmu poskrúcanému žalúdku sa už hádam ani nedalo viac uškodiť, pohľad na šmuhy budov a svetiel za oknom mi dokázal poriadne roztriasť vnútro spolu s vnútornosťami! Spozornela som však, keď sme mesto opúšťali. Bola to nejaká zmena plánu? Nerozumela som tomu.

„Bridget preboha kam to ideme?!“ Zrúkla som splašene.

„Veziem ťa do bezpečia.“ Odvrkla neprítomne, lebo horlivo hľadela na cestu pred sebou. Pri rýchlosti 220 km za hodinu sa ani nečudujem, že sa Chicago spoza nás tak ľahko stratilo. No tmavého volva sme sa zatiaľ zbaviť nedokázali.

„Kam???“ Šalela som.

„Amy nechaj to na mňa, dobre?“ Bridget sa ma snažila upokojiť, lenže ja som nebola schopná pripustiť si jej chlácholivé reči!

„Čo to má znamenať...?“ Svoju otázku som nedokončila. Auto, ktoré nás prenasledovalo sa zrazu objavilo po našom boku a začalo nás vytláčať z cesty.

„To je ale idiot!“ Zašomrala Bridget oduševnene a gánila na volvo vedľa svojho auta. „Čo si ten magor o sebe myslí?!“ Pohoršovala sa. Volvo bolo oproti nášmu mini športovému mercedesu len nemotorný obor a videla som, ako Bridget očervenela v tvári, keď sa k nám neohrabane priblížilo, aby nás nebodaj odtlačilo do zvodidiel. Čo však bolo horšie, na strane spolujazdca sa spustilo okienko a objavila sa hlaveň pištole.

„PREBOHA!!!“ Zrevala som nepríčetne.

„Teraz sa drž!“ Zvolala Bridget takmer v tom istom okamihu a ja som sa v chvate zadrapila do sedadla. Ručička na tachometri sa rýchlosťou blesku vyšplhala do závratných výšok, no motor stále priadol, akoby s tým nemal najmenší problém. Bridget pridávala a pridávala a pomaly nechávala volvo za sebou. Na vysvietenej palubnej doske som zachytila číslo 290 a vtedy som už radšej ozaj zavrela oči. Dýchala som zhlboka, keď vtom som začula výstrel a hneď na to ďalší! No odznievali až z priveľkej diaľky na to, aby mohli niečo zasiahnuť.

Bridgetin plán bol však vskutku vydarený. Poriadne si toho maniaka nadbehla a v nepozorovanej chvíli skĺzla na vedľajšiu cestu, kde konečne pustila nohu z plynového pedálu a rýchlosť 170 km/h mi tak pripadala ako rýchlosť mamičky s kočíkom. Ale ani potom som ešte nebola úplne pokojná. Chvíľu mi trvalo, kým som sa premietla do novej reality, kde na mňa striehol nenásytný psychopat. Nová preto, lebo teraz sa mi zdal byť zas o niečo bližšie, akoby sa ma jeho číhajúca ruka už-už dotýkala a ja som podliehala jej moci... Začínalo ma to štvať ešte viac než kedykoľvek pred tým. Bála som sa, hnevala, zúfala... skrátka všetko dokopy. Pocity sa vo mne mleli a ja som sa v nich nevedela vyznať. Nevedela som, ktorý je ten správny, čo by najlepšie vystihol moje vnútorné rozpoloženie. Potrebovala som popremýšľať a až potom som konečne na malú chvíľku zadriemala.

Zobudili ma slnečné lúče, čo príjemne šteklili na pokožke. Keď som otvorila oči, vôbec som nevedela určiť kde sme. Pravdepodobne v nejakom  zapadákove, čo som usúdila z pohľadu na dedinku, ktorou sme prechádzali.

Najprv ma prekvapilo, že s Bridget ešte stále cestujeme, no vtom som si uvedomila, že od štvrtej mohlo prejsť len pár hodín. Možno dve. Ponaprávala som sa na mäkkom sedadle, ktoré sa mi však po tvrdom spánku stalo nepohodlným. Ležala som na ňom totiž ako skrčená handra.

Pozrela som na Bridget. Mlčala, no iste tušila, že mám otázky.