Nebola som pripravená na to, že Christiana už nikdy neuvidím, nik ma na to neupozornil... teraz sa však zdalo, že si na túto novú skutočnosť budem musieť zvyknúť a zmieriť sa s ňou. Nechápem to... nerozumiem tomu... prečo sa neukázal? Posledná nedeľa v hotelovej izbe – sedela som ako na ihlách a čakala, kedy zaklope na dvere a opäť ma niekam vezme. Ale on nezaklopal.

Ah, pardon, vy si určite myslíte, že ešte sedím niekde na koženom gauči pred plazmovou telkou, alebo sa opaľujem na vyhriatej Bahamskej pláži... Omyl. Už tri mesiace fungujem späť v starých koľajach na Wood Street. Chodím do práce, pozerám len spravodajské kanály, počúvam hádky, riešim problémy.

A prečo som vlastne taká zničená? Dobre, poviem vám pravdu. Priznám sa... čakala som, že ostaneme v kontakte... Och Bože! Ostaneme v kontakte... To je tak odporná fráza! Pripomína mi to pouličnú... ehm... dámu, čo rozdáva svoje vizitky nadržaným ruským kamionistom! (V mysli sa mi pri tom vybavil obraz ženy v stredných rokoch – svojimi zmľandravenými bokmi skôr odstrašuje, no ona si ich bez hanby necháva voľne hompáľať spopod elastického trička, do ktorého sa vtesnala ako prevarený párok!

„No poď ku mne ty Rambo!“ Láka si zákazníka úlisným ukazovákom. Sexuchtivý pijan vystúpi z Tatrovky, potom niekde zmiznú.  A po práci dáma povie len:

„Dúfam že zostaneme v kontakte. Si kanec!“ Žmurkne.)

 FUJ! BRRR... BLE! ECH!

Och! Aspoň že Christian nie je pijan, ani slaninou umastenú obsluhovač žeriavov. Ale to mi je teraz aj tak prd platné, keď zmizol bohviekam! Možno ho niekto uniesol a trčí na Severnom póle, alebo niekde v Ázii, na opačnom konci Zeme. A možno pracuje na tajnej misii s mimozemšťanmi... Ehm... ehm... Ešte že my ľudia nevieme iným čítať myšlienky. Ja so svojimi kreatívnymi nápadmi by som sa už dávno kyvkala v mäkučkej miestnosti bez dverí, spútaná bielou kazajkou.

Celú tú aféru s Chrisom som si asi priveľmi pripúšťala. Myslela som, že som spoznala svoju chýbajúcu polovičku, no on zrejme nemal ten istý pocit. Alebo v tom bol iný háčik? V posledný, teda vlastne v náš jediný večer sa ku koncu predsa správal čudne. Má to nejakú súvislosť? To ako znervóznel a to ako ma ťahal preč... Už snáď tisíckrát som si dookola premietala pohľad na nehybnú čiernu postavu v tieni palmy. Za tých trýznivých pár mesiacov, čo ubehlo som si už nahovárala všeličo. Klam, prelud, hra svetla, socha... ale nie, to by na tej soche musela sedieť mačka, lebo pokiaľ viem, sochám sa oči nelesknú. Aj keď v Atlantis Beach Tower je možné čokoľvek.

Úprimne? Nemám rada vety, za ktorými nie je bodka, nedoriešené záhady, rozlúčky bez rozlúčky... Nenávidím sny a rozprávky! Nemôžem sa však sťažovať, vedela som totiž, že toto príde. Že ma Chris využije (aj keď neviem k čomu presne ma využil) a potom odkopne ako špinavú handru. Špinavá a bezcenná som sa cítila aj bez toho – toto mi urobiť nemusel. Vmietnuť mi do tváre nádej a vzápätí ju zahasiť. Čo som si vôbec myslela, preboha?! Nech som to brala zľava, sprava, zhora, či zdola, po nekonečných úvahách, ktoré končili zas len v ďalších úvahách som dospela k tomu, že si za to vlastne môžem sama. Mala som horúcu hlavu...

ALE TO OBJATIE na pláži!

Nikdy naň nezabudnem! Za celý svoj doterajší (a odterajší) mizerný život som nezažila nič krajšie, tak prečo mi to niekto musel odoprieť?! Mám pocit, že ktosi tam hore je úchyl! Sorry, Bože, to nepatrilo tebe, to tomu vedľa... teba mám rada... jasné? No urob si poriadok, dobre? Síce neviem koho si poveril riadením môjho života, ale je to babrák! Budem žiadať nápravu a odškodné...! ...inak... s kým sa to vlastne rozprávam? A je to tu! Ja som vravela, že sa scvoknem. Zošalela som... idem... idem za doktorom, nech mi dá sedatívum na odľúbenie sa. Alebo sa dám rovno rozpredať na orgány a peniaze nechám Brucovi a Diane. Škoda, že to nie je také jednoduché...

V poslednom čase som poriadne mimo... Keby moje myšlienky dokázali vrčať, určite by prerástli vo vibrovanie a to by som už mohla kľudne fungovať na samostatný pohon! Do práce by som sa odtriasla ako vŕtačka na betón, aspoň na niečo by bola táto mizéria dobrá!

Sakra prečo musí zase liať?! Aha... je koniec septembra, to bude tým. Vytiahla som dáždnik a v tej chvíli som si pripadala ako striga z modelingového móla, čo sa zúfalo snaží skryť pred pár kvapkami vody, aby si zachránila účes. Na mne nebolo čo zachraňovať. Moje vlasy boli tak protivne kučeravé, že keby som si ich načisto vyholila a začala nosiť parochňu, zbrčkavie aj tá! Pán Lugley mi včera povedal, že vyzerám strašne. Milý chlapík... raz za ním prídem uprostred noci. Hneď zmení názor.

V Lugleho novej kancelárii bol akýsi rozruch. Počula som, rozjarené mužské hlasy, čo sa odtiaľ šírili a znechutene som prevrátila očami. Za dverami z pieskového skla sa mihali mužské tiene. Trochu som sa zdráhala vojsť, no napokon som sa odhodlala, bolo to predsa moje pracovisko. Keď som vstúpila, odľahlo mi, že sa tam nedeje nič... neočakávané. Lugley si len nechal nainštalovať na stenu menší plazmový televízor so satelitnými kanálmi a vytešoval sa z neho do nepríčetnosti.

Sadla som si za stôl a snažila sa sústrediť na prácu, ale popri zreteľnom nadšení tej čaty robotníkov z oddelenia 4A, blok 10, 2 kilometre za mestom – stavba prírodného WC, špecializácia na misu mi to nešlo s nejak obzvlášť pozitívnym výsledkom. Rozhodla som sa teda, že kým odídu, zavolám Suzie. Nemala som síce na novú sukňu, či blúzku, no kvôli káve pre dvoch snáď nejaké tie drobáky naškrabem. Chcela som Suzie pozvať, pretože bola ku mne vždy veľmi ústretová a ja, „Poverty Star“ Amanda Broocsová som ani nevedela s kým vlastne žije! Som to ja ale kamarátka. Všimla som si, že od môjho stretnutia s Chrisom mám ešte väčšie nutkanie naprávať zlé veci a koniec koncov, tiež mi bodne, keď sa budem mať komu vyrozprávať. Mám len Suzie a mamu. Z toho možnosť „b“ prepadla už dávno.

Poobede našťastie prestalo pršať, takže som sa v meste nemusela prplať s dáždnikom ako nejaká fiflena. Chodníky boli mokré a parky tiež. Chcela som si skrátiť cestu jedným z nich, no to by som sa asi pred prechodom cezeň musela najprv povyzúvať, aby sa mi opätky nezaborili do bahna a dnes som teda ozaj nemala chuť hrať sa na Tarzanovu sesternicu z gorilieho príbuzenstva.

V tieto dni sa už začínalo zvečerievať skôr, čo ma znepokojovalo. Nemám rada tmu, pretože sa musím sama vrázdiť po Wood Street a to je nebezpečná štvrť. Mávam vtedy taký stiesnený pocit, či ma niekto odzadu nechytí za nohu, alebo mi rovno nepriloží pištoľ k hlave. Keď nad tým tak premýšľam, asi by nebolo od veci spísať závet a ísť si kúpiť ten ružový štítok, vďaka ktorému ma potom po smrti budú môcť rozporcovať a využiť užitočné časti...

Suzie ma už čakala v podniku. Vletela som dnu ako veľká voda, pričom sa po mne všetci obzreli. Trochu neisto som si sadla za stôl a vyzliekla si kabát po mame spred pol storočia. Suzie vyzerala tak milo... ako bábika... vždy pôsobila tak sladko. Mala som veľmi rada Suzie, bola to spolu s Chrisom ďalšia výnimka, pre ktorú platilo moje vynovené porekadlo: Nie je pracháč ako pracháč.

„Nezdá sa ti, že v meste je akosi priveľa zamilovaných párikov?“ Nadhodila som mierne znechutene, zatiaľ čo som sa kabát snažila naštopať do stiesneného priestoru v boxe vedľa mňa. Suzie sa doširoka usmiala.

„Možno si na páriky zaťažená.“ Zašvitorila a bolo vidieť, že je mysľou niekde inde.

„Tak mi o ňom povedz!“ Zachichotala som sa. Suzie nepatrne sčervenela v líčkach.

„Heh... no volá sa Phill,“ začala nesmelo, ale potom sa debata rozbehla. Toto ženské štebotanie mi fakt chýbalo a až teraz som si vlastne uvedomila, ako dlho som žila spoločenským životom hermafrodita. Koľko úbohostí na sebe ešte nájdem?

Suzie mi dopodrobna vyrozprávala ako sa s Phillom spoznali. Keď mi vykresľovala pár situácií z ich vzťahu, takmer som sa rozrevala, lebo mi to všetko pripomenulo môj krátky románik z Bahamy, ktorý by sa mi mal zdať ako vzdialený sen, ale nezdá a ja si to neviem vysvetliť! Nechcela som rušiť Suzieine nadšené rapotanie. K svojim problémom som sa teda nedostala. No večer bol aj tak krásny. Ku koncu som ju donútila, aby ma nechala zaplatiť, rada som jej tentoraz nekonečné láskavosti opätovala. Potom sme sa rozišli, Suzie totiž bývala úplne mimo mňa. Vlastne mimo mňa býval každý, alebo skôr ja som bývala mimo každého a všetkého.

Horlivo som sa ponáhľala chladnou nocou. Pomaly som míňala aj posledné hustejšie obývané časti mesta, čo znamenalo, že Wood Street je blízko. Zrazu sa mi však zazdalo, akoby som na chrbte zacítila čísi pohľad. Splašene som sa obzrela, no nik za mnou nebol. Ešte viac som zrýchlila krok. Poznáte to... ten strašne blbý pocit, že vás niekto sleduje! Navôkol nebolo nič, len hustá tma, siluety zdevastovaných panelákov a kontajnery. Sem-tam zapišťal potkan, na čo som sa tiež v panike otáčala. Adrenalín mi kypel ušami, tep som mala snáď 3000 a nervozitou som sa až zadúšala!

Konečne som mala na dohľad náš vchod a trochu to zo mňa opadávalo. Netrpezlivo som otočila kľúčikom v dierke vchodových dverí a vbehla dnu. Keď tu som strnula ako socha. Rovno oproti mne sa zablysli dve tmavé lesknúce sa oči. Potrebovala som sa chytiť za srdce, lebo mi ho zovrelo natoľko, až som si myslela, že práve dostávam infarkt! Zmohla som sa len na jeden duchaplný skutok. Rukou som ako blesk tresla po vypínači a chodbou sa rozlialo svetlo. Čakala som, že neuvidím nič, že to celé bol prelud, výplod tejto stresovej situácie, no moje prekvapenie ma úplne zmrazilo, keď som na tom mieste uvidela stáť robustného muža, oblečeného úplne v čiernom. Výraz tváre mal neurčitý, netušila som, čo sa bude diať.

Zvrieskla som, no s ním to nepohlo, vôbec sa nezľakol. Stál ako z kameňa!

„Čo chcete?!“ Zrúkla som nepríčetne. Chlap sa uškrnul.

„Klop Klop, Amanda.“ Povedal a vzápätí zdúchol zadným východom ako duch, ani som si nestihla uvedomiť, kedy dobehol ku dverám.

Jasne som cítila, že na mňa ide mdloba. Musím sa dostať domov! Aj keby som sa tam mala doplaziť, pomyslela som si. Bola som slabá, telo sa mi akoby odkrvilo, videla som to na vlastných kriedovobielych rukách, ktorými som sa kŕčovito pridržiavala zábradlia na schodoch. V ušiach mi znelo: Klop klop, Amanda a pred očami sa mi nejasne rozostieral jeho obraz. Tá neurčitá tvár, tvár bez ľudského výrazu – celkom ako tvár ducha. Zjavil sa a zmizol. Čo to dopekla malo znamenať?! Klop klop, Amanda...