Veľa sa hovorí o smrti. O strachu zo smrti, o jej neodvratnosti, o jej tragizmu. Ale existuje niečo, o čom sa hovorí pomenej a čo je /aspoň podľa mňa/ oveľa horšie ako smrť -a to je staroba. Smrť je po-svojom čestná a milosrdná. Niekedy príde nečakane, niekedy ohlási svoj príchod mesiace dopredu, ale neprichádza podlo ako staroba. Ta sa zakráda za vaším chrbtom roky a roky, neodstupné a nečujne vás prenasleduje na mäkkých mačacích labách. Hoci umieranie môže byť bolestivé, samotná smrť nebolí, naopak-zbavuje nás utrpenia. Staroba bolí, a to aj na tele, aj na duši. Kým ste mladi-myslite si že svet je gombička. Zachcem-stlačím ju. Časom vám dochádza: to nie je svet, to vy ste gombička, a celý svet ju stláča, a čim ďalej, tým viac. Chcete alebo nie-raz to na vás príde.
Staré ženy rozdeľujem na tieto kategórie: Ježibaby, staré babizne, stareny, starenky a staré dámy. Spomínam si na jednú starú dámu, ktorú som náhodou stretla v uliciach mesta. Spravidla ľudí si nevšímam, ale tá starenka sa nedala prehliadnuť. Bolo nemožne si ju nevšimnúť a nezapamätať. Bola to skutočná, naozajstná stará dáma: dokonale a elegantne oblečená, cela skrz-naskrz bezchybná, akými môžu byť len nefalšované staré dámy. Tým viac bilo po očiach to, čo si dovolil voči nej čas. Správal sa voči nej vôbec nie ako gentleman. Nešťastná žena sa scvrkla doslova na akúsi úbohú paródiu sôch od Picassa: celá skrivena, zošúverená. Kedysi-nepredstaviteľne dávno-tato žena musela byť krásna. Tak elegantne, s takým vkusom sa obliekať môžu iba krásne ženy. Ako ju zrejme bolel pohľad do zrkadla, keď sa jej krása začala vytrácať! Keď sa s krásnej ženy najprv stala dobre vyzerajúca, potom pestovaná a potom... Koľko žien potom spustlo, premenilo sa na roztrepané zanedbané stareny? Ale ona-nie! Čas celkom znetvoril jej telo, ale nie dušu. Starenka, miniatúrna a krehká stará žena, napriek všetkému zostala dámou a s dôstojnosťou dámy hrdo kráča životom. Vyzerá absolútne cudzo a nemiestne v tom našom čase a iste tak sa aj cíti: cudzo a hlavne osamotene. Ale, ako sa na skutočnú dámu patrí, nedáva to najavo, skrýva svoju osamotenosť pod prívetivým úsmevom-pre každého a nikoho konkrétne. Má v sebe sily a odvahu čeliť starobe, určité duchovne hrdinstvo, ktorého nie je schopný každý. Viem že ja-nie...
Comments
Pridať nový komentár
Prečítala som a rozmýšľala som, čo ti napíšem. Asi pravdu :D, že to vieš aj lepšie... /som o tom presvedčená/
Mimochodom, minule sme sa bavili o tom, že ty nie si zo slovenska... mám pravdu, alebo som to zase raz zle pochopila? Tvoje skloňovanie tomu nasvedčuje. Ale chcela som tým povedať, len toľko, že pokiaľ si naozaj "cudzinka", snažiaca sa písať týmto dopleteným jazykom, ktorý je krásny, ale parádne ťažký, vyslovujem ti veľký obdiv za to, že si sa do niečoho takého pustila :) to je za prvé.
Za druhé... neviem, či bude moje hodnotenie objektívne, pretože ja úvahy veľmi nemusím, ty ale zrejme rada uvažuješ, lebo ako som si všimla, je to gro tvojej tvorby. Nejdem sa vyjadrovať k textu, pretože celá myšlienka mi príde slabá a to, mám pocit, stačí. Viac netreba.
Radšej ti poviem to, čo sa mi páčilo :)
Gombička :) krásne prirovnanie.
To, že starí ľudia občas vyzerajú medzi nami cudzo a nemiestne, čo je veľká pravda. Ale je to preto, že ich sami takých robíme. /nie všetci, skôr tá drzá šestina mladej generácie)
a ďalej - "prívetivým úsmevom pre každého a nikoho konkrétne", aj super sformulovaná veta, aj super myšlienka.
Mimochodom, prečo sa tak bojíš staroby? máš pocit že na teba budú nazerať inak? to budú, ale len hlupáci. Všetci raz zostarneme, ale na každom období života je niečo krásne. som o tom presvedčená...
Ja by som možno len tak v krátkosti nadviazala na Zitu z tej morálnej stránky...
Správne postrehla, že sa asi veľmi bojíš staroby. Z tvojho textu to dýcha za každou zákrutou. Zaujalo ma to... z čoho konkrétne máš strach? zo šedín? alebo z reumy? posledná veta bola napísaná v zmysle, že obdivuješ tú starú ženu, pretože sa vzoprela starobe, čo by si ty nedokázala - teda taký máš pocit. Smiem sa spýtať prečo? :-o
Ja som ešte nad starobou vlastne nerozmýšľala :D viem, že o pár rokov, porodím dieťa a potom ďalšie a potom možno ešte tri, stučniem, popraskám, zošúverím sa, zmenším, aj keď som už dosť malá, ale príde mi to ľudské... a snáď budem mať po boku človeka, ktorý nebude chudák a nebude mu to vadiť :D ;)
Predovšetkým, ďakujem za vľúdne komentáre, kde konečne sú plusy a mínusy. Naozaj nie som zo Slovenska, ale dúfam že ten fakt neovplyvni Vaše hodnotenie mojich príspevkov v budúcnosti. Ak nikto mi neukáže moje chyby - ja sama si ich nevšimnem.
Naozaj sa bojím staroby. Vyzerá to tak,že som staršia ako väčšina z Vás, zrejme aj preto častejšie nad tým uvažujem. Keď som bola na začiatku svojej životnej púte,predstavovala som si život ako obrovskú budovu s dlhými chodbami a nekonečným radom dverí. A ja že môžem otvoriť hocijaké dvere a vojsť. Ak sa mi za tými dverami nebude dariť-nevadí, pôjdem a otvorím si ďalšie a ďalšie! Lenže po čase som zistila, že už nie všetky dvere sa dáju otvoriť. Niektoré už sa pre mňa zabuchli navždy. A rokmi tých zabuchnutých NAVŽDY dverí pribúda. Otvorených je čoraz menej. Neviem či chápete, o čom hovorím, ale občas ma chytí záchvat klaustrofóbii: čo ak sa zabuchnú aj posledné dvere? Šedivých vlasov sa nebojím. Myslím si že to mi vďaka mojej genetickej výbave nehrozí.
Každý je tak starý, ako sa cíti ;)
S tou chodbou plnou dverí to celkom chápem... ale keď sa ti zdá, že chodba sa kráti, spomeň si, že tá budova má viacero poschodí ;))