Braband prudkým výpadom poranil Eddara na líci a na ramene. To Eddara nazúrilo a prešiel do protiútoku. Urobil fintu, ktorú robil nespočetne veľakrát, ktorá mu pomohla prežiť v mnohých súbojoch. Naznačil výpad z ľavej strany, prehodil si meč do druhej ruky a zasiahol pravú časť Brabandovho chrbta. Ozval sa bolestný výkrik, vytryskla krv, ktorá pokropila kamennú dlažbu. Eddar opäť pocítil magickú silu, ale tentoraz sa  jej vyhol. Nebol síce mladého veku, ale reflexy, ktorým sa učil ako mládenec na hrade Fuguran, jedným s útočíšť drakobijcov, mu ostali.

Braband sa nesmial. Obzrel si svoj skrvavený habit. „Ty máš svoj meč, ja mám zas mágiu. Čo môže byť silnejšie?“ Zdvihol pred seba palicu a namieril ju na drakobijcu.    

„Myslím, že meč“ povedal Faolin stojac za  Brabandom. Tuniku mal od krvi, z orlieho nosa mu tiekla krv. Eddar neváhal ani sekundu. Ako mačka skočil po Brabandovi, Faolin s dýkou v ruke skočil zozadu. Obe zbrane zasiahli cieľ. Braband zaryčal, padol tvárou na zem. Faolin sa sklonil, dýku držal pevne v ruke. „Kde je Tiona? Kde ju väzníš, prašivec?! Odpovedz, a potom ti dám zvolenie zomrieť! Tak kde je?!“

Braband chrčal. Z úst mu rinula krv. „Nájdi si svoju milovanú, smradľavý elf“, zasyčal. Aj tak nepobudnete dlho. Ak nezomriete teraz, verte, smrť si vás počká. Agnar si podmaní všetky kráľovstvá, a vy budete ako jeho otroci žobrať o smrť. Starý svet zhorí v plameňoch, a povstane svet nový. Kiež by som sa mohol na to dívať.“

„Z pekla bude určite dobrý výhľad“ chladne poznamenal Eddar, otierajúc si zakrvavenú čepeľ meča do nohavíc.

Faolin si všimol mŕtveho Kogina. Hlavu zvesil v smútku. Nenávistne sa zahľadel na ležiaceho Brabanda.

Braband sa naposledy zachechtal, potom ním zatriaslo a skonal. Faolin zaklial.

„Ako ju teraz nájdem? Ten sviniar nič nepovedal a už ani nepovie. Mali sme menšiu potýčku s vojakmi, jeden z našich to dostal. Robili ste tu taký bordel, že vojaci chceli ísť tomuto prašivcovi na pomoc. Moji druhovia ich však zastavili a odpútali pozornosť. Neboj sa, tím tvojim nevinným ľuďom sa nič nestalo“, dodal rýchlo, keď zbadal drakobijcov pohľad. „Určite sa sem vojaci vrátia. Nuž, naše cesty sa môžu rozísť. Viac od teba nechcem drakobijec. Uteč, no ja ostávam. Kam by som vôbec šiel? Nemám domov a už nemám ani ženu, ktorú som miloval. Smrť bude pre mňa vykúpením.“

Drakobijec sa zahľadel na Seulinov amulet, na krku mŕtveho mága.

„Myslím, že dnes nezomrieš. Nájdeme Tionu. Pomocou tohto amuletu“ Eddar sa zohol k mŕtvemu Brabandovi a vytrhol mu z krku  Seulinouv amulet. „Tiona je väznená kúzlami. Pomocou neho zistím, kde sa nachádzajú a tým nájdeme Tionu. Tak pohni kostrou. Vojaci  tu budú každú chvíľu.“ 

Našli ju v podkroví. Špinavú, dobitú, vystrašenú. No napriek jej podliatinám, ktoré brázdili jej tvár a škrabancom na krku nestrácala na  pôvabe. Zelené šaty, ktoré mala na sebe boli na mnohých miestach potrhané.

„Môj kvet najmilší, si v poriadku?“ Faolin k nej rýchlo podišiel a jemne ju vzal do náručia.

Tiona sa rozplakala. Boli to slzy strachu a radosti zároveň.

„Myslela som, že tu zhnijem a už ťa nikdy neuvidím, ako si ma našiel? A kde je ten mág? Vravel strašné veci...“

„Je mŕtvy, zabil som ho spolu s týmto chlapíkom. Je to...“

„Myslím, že  teraz nie je vhodný čas na zoznamovanie, musíme zmiznúť, začul som trúbenie rohu.“ Len čo to Eddar dopovedal ozvalo sa ďalšie.

„Môžeš chodiť?“ obrátil sa Eddar ku Tione. Pokrútila hlavou.

„Ponesiem ju“ Faolin ju tuhšie objal. V očiach sa mu odrážala obrovská radosť a neha. Potom sa zahľadel drakobijcovi do očí. „ Už teraz som tvojim dlžníkom. No ak sa nám podarí ujsť, budem tvojím doživotným dlžníkom.“

Eddar zvieral v ruke Seulinov amulet. Cítil, ako mu prúdi pomedzi prsty magická energia. Vedel mnohé veci o tomto amulete, o jeho neobyčajnej sile. Nebol veľmi skúsený v mágii, no nemal na výber. Musí zariskovať.

Poďte, rýchlo.“

Išli zadným východom, vediac, že sú tam stajne s koňmi, no už ich tam čakalo niekoľko vojakov. Vrhli sa na nich. Eddar držiac meč  a v druhej ruke zvierajúc amulet , vyslovil kúzlo. Za normálnych okolností by kúzlo nemalo takú silný účinok, no  vďaka amuletu  malo viacnásobnú silu. Vojakov odhodilo niekoľko stôp a potom padli ako vrece zemiakov na zem. Už sa nehýbali. Kone v stajni nervózne erdžali, kopali kopytami. Eddar ich pomocou kúzelnej formulky upokojil a vyviedol ich von.

„Odkiaľ vieš tak čarovať? Myslel som, že drakobijci majú v tomto obmedzené schopnosti“ prekvapene hlesol Faolin nasadajúc s Tionou na koňa.

„To teda mám. Skutoční mágovia by ma vysmiali za také schopnosti. Za mnou!“

Než sa dostali na nádvorie čakala na nich ďalšia skupina vojakov. Popohnali kone vpred s pripravenými mečmi. Než vojak stihol zapichnúť kopiju do koňa, Eddar zo sedla ťal na jeho hlavu. Vytryskla krv. Erdžanie koňa a výkriky vojakov sa zliali do jedného zvuku. Eddarov kôň  vzápätí skočil vpred. Vojaci sa rozpŕchli, nechceli skončiť pod kopytami. Pokračovali v rýchlom cvale. Kľučkovali pomedzi ulice. Ľudia sa im s krikom uhýbali a odkiaľsi bolo počuť detský plač. Eddar zbadal, ako na strechu chalupy šplhá vojak s lukom a mieri na Faolina a Tionu. Jeho myseľ si vybavila runu. Kúzlo nemusel vysloviť nahlas. Luk sa vojakovi zlomil napoly. Ďalší šíp zasvišťal vzduchom a trafil do voza zo zeleninou. Šípy lietali z každej strany. Eddar začul  za sebou Faolinov výkrik. Obzrel sa dozadu. Faolin krivil tvár od bolesti. Z predlaktia mu trčal šíp. Kvapky krvi lietali na všetky strany. Tiona usadená pred Faolinom plakala.  

„Tadiaľto!“ zreval Eddar, nevšímajúc si bolesť poraneného ramena, naklonil sa v sedle, trhnutím uzdy a stiskom stehien prinútil cválajúceho koňa zmeniť smer.      

Ocitli sa na konci dediny. Míľu pred nimi sa črtal les. No stále boli v nebezpečenstve. Z dediny vyšla za nimi jazdecká jednotka v počte desiatich mužov. Boli na otvorenom mieste, nemali sa kam schovať. Tu rozhodovala rýchlosť koňov. Vojaci ich pomaly dobiehali.

Eddar vystrel ruku v ktorej držal amulet za seba. Tentoraz vyslovil kúzlo nahlas. Zo zeme sa zdvihol sneh a zasypal prenasledovateľov. Dvaja z nich zaskočení spadli z koní, no zvyšní ôsmi pokračovali v prenasledovaní.

Necelá pol míľa ich delila od lesa. Vojaci boli veľmi blízko, Faolinov bystrý, elfský sluch počul prerývaný dych vojakov, plieskanie ich plášťov, dych ich koní. Eddar sa chcel obrátiť a postaviť sa zoči-voči nepriateľovi. Od stromov začínajúceho lesa  preleteli šípy. Vojaci v bolestiach kričali. Ďalšia salva. A potom ešte jedna. To Faolinova družina ich kryla. Ani jeden z ich šípov neminul. Keď sa Eddar obzrel ich prenasledovatelia ležali mŕtvy na zemi. Ich krv sfarbila sneh dočervena. Vyplašené, krvou postriekané kone utekali naspäť k dedine.  

„V pravý čas, bratia moji“ povedal vyčerpane Faolin. Vyzeral, že sa každú chvíľu zrúti zo sedla.

Elfovia vyšli spoza tieňa kmeňov mohutných borovíc, poznačení bojom. Boli len štyria. A hoci v očiach mali smútok, predsa sa rozradostili pri pohľade na Faolina a Tionu. Na Eddara však hľadeli s odstupom. 

„Mysleli sme, že si zomrel. Vojaci zabili Huilmina a  Dármina potom, čo sme sa snažili odpútať ich pozornosť“ povedal jeden z nich a pomohol Tione zosadnúť z koňa. „A kde je Kogin?“

„Je mŕtvy“ Faolin si prehodil uzdu z jednej do druhej ruky. „Bol to veľký bojovník. Bol mi ako brat. Jeho pamiatku si uctíme neskôr. Ale nebyť tuto drakobijcu, postihol by ma rovnaký osud.“   

„Krvácaš, môj pane“ všimol si ďalší z nich.

„To nič nie je“ hoci jeho bolestný výraz tvár nasvedčoval presný opak. Obrátil sa na Eddara. Jeho oči sa upreli na amulet.

„Nedokážem to kúzlom zahojiť, Faolin. Moje magické schopnosti sú obmedzené. Liečenie je vyšší stupeň mágie.“

„Rozumiem.“

„Musíš si to rýchlo obviazať. Budú nás ešte prenasledovať. Tvoja krv na snehu by bola výraznou stopou. Až budeme ďalej, treba z rany šíp vybrať. “

„Potom nestrácajme čas.“