Len pre pochopenie – text písaný kurzívou predstavuje myšlienky hlavných hrdinov.
- text písaný tučným predstavuje konkrétny rozhovor.
PÔRODNICA
Sestrička v nemocnici – Máte zdravú, krásnu dcérku.
Otec – Skutočne? Môžem ju aj s matkou vidieť?
Sestrička – Samozrejme, poďte.
Matka – Pozri aká je nádherná. Naša princeznička.
Otec – Smiem? Si taká drobučká, taká krehučká. Ďakujem zlatko, je
prekrásna.
ŠKÔLKA
Otec – Tak, pripravená na prvý deň v škôlke? Som tuším netrpezlivejší
ako ona.
Dcéra – Áno.
Matka – Neuveriteľné, že moja malá už chodí do škôlky, fňuk.
Otec – Veď už si veľká slečna nie? Môj drobček.
Dcéra – Som.
ŠKOLA
Matka – Neuveriteľné, že moja malá je už školáčka! Fňuk.
Otec – Letí to, to je fakt. Našťastie ešte nejakú dobu potrvá kým nás
nebude potrebovať.
PUBERTA
Otec – S tým chlapcom sa už nestretneš a hotovo! Čo si vôbec o sebe
myslí, decko jedno!
Dcéra – To s kým sa stretávam je len moja vec! Nie som už malé decko!
Otec – Stále žiješ pod mojou strechou a tu platia moje pravidlá!
Matka – Nechceme ti predsa zle, už to pochop.
Otec – Máš domáce väzenie!
Dcéra – Nenávidím ťa!
VYSOKÁ ŠKOLA
Otec – Ešte svieti. To sa stále učí?
Matka – To vieš, štátnice. Chce si byť stopercentne istá.
Otec – Štátnice, promócie. Moje dievčatko už nie je dievčatko.
Otec, matka – Gratulujeme!
Dcéra – Ďakujem vám!
Otec – Tak? Ako to chceš osláviť?
Dcéra – No, vlastne Kevin ma pozval na večeru.
Otec – Kevin? Nejaký nový objav zas. Ďalší frajer, ktorý rozmýšľa len
nohavicami.
Matka – Áno, Kevin zlatko. Chodia spolu už dva roky, ak si nepostrehol.
Otec – Jasné, to je Kevin. Skoro by som zabudol. Jasné, Kevin. To meno
mi dodnes prináša nočné mory.
PRVÉ STRETNUTIE S KEVINOM (MINULOSŤ)
Nezabudnem ako mi ho postavila rovno pred tvár:
Dcéra – Mami, oci, tak toto je Kevin. ( povedala vtedy)
Kevin – Teší ma. ( usmieval sa ako pako, zjavne bol poriadne nervózny)
Matka – Rada ťa spoznávam. ( Moja polovička je vždy až príliš priateľská a dôverčivá, no ja som ho prekukol hneď ako som ho zbadal. Hneď som vedel, že tento chalan sa môjho dievčatka len tak ľahko nepustí) Ticho som tam stál. Očami som ho prebodával, ale on mi aj tak s úsmevom podával tú svoju paprču.
Matka – Drahý, nechceš aj ty niečo povedať?
Otec – Ó, áno. Okamžite vypadni z môjho domu! (To som chcel povedať,
namiesto toho som sa len hlúpo usmial a potriasol tou jeho rukou.)
Potešenie je aj na mojej strane.
Moje zlé predtuchy sa naplnili v ten osudný večer:
ZÁSNUBY (SÚČASNOSŤ)
Dcéra – Sme zasnúbení!
Otec – Čo?
Matka – To je úžasné srdiečko. Gratulujem vám deti!
Dcéra, Kevin – Ďakujeme.
Dcéra – Oci? Čo na to hovoríš?
Otec – No to je, to najhoršie čo som kedy počul! Zbláznila si sa?! To je mi ale
prekvapenie.
Kevin – Dúfam, že sa nehneváte. Chcel som ešte počkať, ale keď sa na
ňu pozriem, tak viem, že čakať by bolo už zbytočné.
Otec - Tak zbytočné čo? Zbytočné! Nemyslím! (mlčal som)
Dcéra – Ach zlatko!
Neskôr v tú noc som stál v kuchyni pri okne a sledoval som ako sa moja dcéra na chodníku lúči so svojím snúbencom. Snúbenec, to slovo som nevedel ani vysloviť.
Matka – Si v poriadku? Celý večer si nejaký zamĺknutý.
Otec – Čuduješ sa mi? Veď ona je zasnúbená, bude sa vydávať!
Matka – Nie je to skvelé?
Otec – Skvelé? Preboha, veď sú to ešte deti. Možno robia najväčšiu
chybu v živote!
Matka – Keď sa pozrieš na nich dvoch von vyzerajú podľa teba na
dvojicu, ktorá nevie do čoho ide? Vieš koho mi pripomínajú?
Otec – No to som zvedavý. (mlčal som)
Matka – Sú ako my. Zamilovaní a mladí. Tiež sme takí boli a skutočne si
nemyslím, že sme spravili chybu, keď sme sa vzali. Neboj sa,
ona vie čo robí. Poradí si je predsa silná po svojom otcovi.
SVADBA
Míňali sa dni, týždne, napokon mesiace. Odrazu som stál v novom smokingu v našom vyzdobenom dome a čakal som na mladú nevestu, ktorú som mal sprevádzať do kostola.
Dcéra – Oci?
Obzrel som sa a na schodoch som zbadal moje malé dievčatko v svadobných šatách ako sa na mňa veselo usmieva.
Dcéra – Tak? Čo myslíš?
Otec – Si prekrásna! Musel som to priznať. Vyzerala ako anjel, ktorý
opúšťal svoje nebo, pripravený na život vo veľkom svete.
Dcéra – Ďakujem.
Otec – Keď som ju sprevádzal k oltáru, tak ani raz som z nej nepocítil nervozitu alebo náznak paniky. Bola taká pokojná, tak pripravená zaradiť sa do sveta dospelých, tak šťastná. Z môjho malého dievčatka už bola žena.
Dcéra – Trošku pomalšie. (pošepla, ale svoj zrak nespúšťala zo svojho
nastávajúceho, ktorý ju už čakal) Napokon nastala tá chvíľa a ja som
musel odpovedať na najťažšiu otázku svojho života.
Kňaz – Smiem vedieť, kto priviedol nevestu?
Otec – Ja.
Nasledovalo zodvihnutie závoja a pusa na líce.
Dcéra – Ľúbim ťa oci.
Pošeplo mi moje dievčatko a ja som napokon s hrdosťou otca podal jej ruku mužovi, ktorý od tej chvíle získal poklad, s neodhadnuteľnou cenou. Odovzdal som ju mužovi, o ktorom som vedel, že ho tak ľahko rád mať nebudem a nešlo o Kevina ako takého. Nech by tam v tom momente stál bár sa aj Mark, Peter alebo Lukas stále by to bol len muž, ktorý mi odviedol moju princezničku. Najdôležitejší bol však fakt, že moje dievčatko bolo šťastné! No, a potom predsa každý normálny rodič túži!
Comments
Pridať nový komentár