Tárať s hlbokými myšlienkami
ako byrokrati,
ktorí lipnú na striktných
pravidlách voľných veršov.

Nič nechápu.

- Tak já ti povím,
žhe ty ked ceš tvorit,
musíš se nejprv porádne rozhládnút
vôkol sebe, akože,
hej?
A potom to pujde.

Dedo šípi genialitu
rutiny mojej tvorby?

Ani on nič nechápe.

- Jako na světe je
priveľa sluv, hej?
ale ty si
musíš pomoc!

... akože klokan
v skutočnosti nie je klokan
ale
od počiatku evolúcie druhov
mu na pätách vyrastajú
strunky
čo
vedci zistia až roku
2033 iba ja
to zašifrujem do
riekanky
bez zmyslu?

- Presne ták,
dzifčatko moje.
Ale to misíš ešte
zaobaliť a
dat tomu umelecké prostrédky,
lebo takto to
šeci lehko
pochopá... víš?

Čiže to mám zrýmovať, hej?

- Ale nieee!!!!!!!
Rými též
šeci lehko
pochopá!

Tak čo s tým mám urobiť?

- Šak sem ti už hovoril!
Dat tomu umelecké
prostrédky!

Vysvetlíte mi už,
čo vlastne odo mňa chcete?

- Pozri dzifčátko!
Já vím, že z tebe
to ide ako ze
zamknuté debny,
ale misíš se snažit!

No dovoľte?!

- Toto je typická dilema
adolescenta,
kterí se putrebuje
hrát na velikého
Williama Shakespeara!

Dobre, dobre dedo! Tak ja sa pokúsim.
Teda...

„Slovo.
Moja malichernosť,
nikto ju nechápe.
Slovo,
vraj nemoderná nevedomosť...
no podľa mňa rýmu slovo vzaté
hriechom väčším je,
ako ponúknuť svätcom pomyje.
Slovo slovu odtrhnuté, uväznené v šifre -
to je klietka, kam rúti sa dnešná doba.
Tým na vysokých postoch však nezdá sa to kruté
a spodina, koho vábi myrha...
ja... ja len povedať chcem...

... že chcem povedať.
Že nechcem kričať v nezmysloch!
Nechcem básne - nebásne, čo neprídem im na kĺb!
Veď...
Svet objíma nás obidvoch,
dedo,
a ty povieš mi - slovom, že som blb?

Potíšku bledne atrament z papiera

a laptop bez citu rozpráva hviezdičkami."

- Ty si tedy ozaj
stracenej prípád, vole!