Prstami mu prešla po predlaktí, kde nepatrná červená bodka označovala miesto vpichu.

„Molly,“ prehovoril.

Nechcela mu pozrieť do očí. Toto bol zlý sen. Úžas ju ešte neopustil, tentoraz to nebola vlna, ktorá zaleje človeka a potom opadne. Mala pocit, že sa nachádza pod hladinou trvale. Toto je tá šanca, ozval sa zreteľne nepríjemný hlas v jej hlave. Teraz sa to stane. Teraz si všetko uvedomí, všetky tie odlišnosti. Vďaka injekcii, ktorá stlmí  silné ale nelogické pocity a dá možnosť rozumu...

„Molly, pozri sa na mňa,“ požiadal ju rovnako miernym tónom, v ktorom však bolo niečo, čomu nemohla vzdorovať. Urobila to. Hľadel na ňu len s malým znepokojením, ktoré súviselo s ňou, nie s ním. Opäť si uvedomila, aký je nádherný, ale za týmto slovom bolo ukryté oveľa viac než vzhľad. Bolo tam všetko, čo mal a čo ona mať nikdy nebude.

„Molly,“ vyslovoval obzvlášť zreteľne ako láskavý učiteľ, pre ktorého je nesmierne dôležité, aby jeho žiak pochopil. „Ty si naozaj myslíš, že je v Browlingovej moci zariadiť, aby som ťa prestal milovať?“

„Je to Browling,“ zašepkala a sklopila zrak. Tie tri slová hovorili za všetko.

Chytil ju za bradu a veľmi jemne jej zdvihol hlavu, aby sa opäť pozerala na neho. V tom okamihu sa jej vybavila spomienka na to, ako jej otočil hlavu v inom aute. Vtedy jej povedal: „Pozeraj a rozmýšľaj,“ a predniesol to rovnakým hlasom, milým, trpezlivým, skrývajúcim v sebe trochu pobavenia z toho, že neprišla na niečo, čo on už vedel. Lenže hoci je táto spomienka silná, znova je to len fantómová spomienka. Prežili to spolu, ale teraz tento zážitok patrí už iba jej. Pomyslela si, že  asi až do smrti neprestane cítiť údiv zakaždým, keď sa jej vybaví niečo z roku 2005.

V jeho očiach zahliadla na chvíľu stratu sústredenia, zvláštny zmätok.

„Déja vú, však?“ spýtala sa.

Davidov pohľad sa vrátil do prítomnosti. „Spomienka?“ uisťoval sa.

„Veľmi príjemná,“ pousmiala sa. Stalo sa im to už toľkokrát, že vedeli, čo sa v mysli toho druhého deje. Znova sa na okamih ponorila do zlatistého svetla zapadajúceho slnka, vône ihličia neďalekých borovíc, očakávania milencov, ktorí cítia, že už čoskoro si budú prvýkrát patriť. Do nedosiahnuteľného sveta, v ktorom bolo oveľa menej problémov.

 „Slabne to,“ povedal David ticho.

„Čože?“

„Déja vú sú čoraz slabšie. Zdalo sa mi to už minule, ale teraz som si istý. Postupne to slabne.“

„A čo to znamená?“

„Neviem,“ sklopil zrak a v jeho tvári zreteľne videla, ako zúfalo túži vedieť. Ďalšia komplikácia bola to posledné, čo potrebovali. „Nie som si istý. Neviem.“

Výraz beznádeje však pretrvával len krátku chvíľu. Potom sa vzchopil dosť na to, aby sa vrátil k dôležitejšej téme.

„Molly,“ opäť jej pozrel do očí, „nemyslíš, že keby mal Browling skutočne schopnosť ovplyvniť niečo... ovplyvniť hocičo v mojom myslení, vnímaní, správaní... že už by to dávno urobil?“ Povedal to bez toho, aby tušil, že presne o to Browlingovi išlo, že o toto sa Browling snažil celé desaťročia takmer od Davidovho počatia.

„Doteraz na to nemal dôvod,“ odvetila znova takmer šeptom.

Zasmial sa. „Že nie? Nepočula si, čo povedali? Veď oni boli zo mňa celé roky úplne zúfalí.“ Hovoril to skoro tak, akoby bol na to hrdý. „Myslíš, že nemali potrebu prinútiť ma, aby som nechodil po frekventovaných križovatkách, po zosúvajúcich sa svahoch, aby som nebehal po chodbách, v ktorých som mohol preletieť cez sklenené dvere?“ Pokrútil hlavou, stále s úsmevom. „A čo je možno ešte dôležitejšie – myslíš, že keby mohli, neprinútili by ma, aby som namiesto z ich pohľadu robenia somarín, študoval matematiku a fyziku?“

„Lenže toto je iné.“ Stále hladila miesto na jeho pokožke, cez ktoré ihla prenikla do žily. „Browling možno nedokáže úplne všetko, čo si zmyslí, ale dokázal toho už veľa. Vieš, čo urobil s rýchlosťou tvojho rastu...“ Hlas sa jej chvel už pri pomyslení na všetko, za čo Browling môže. „A ak má Browling dôvod veriť, že táto injekcia niečo dokáže...“

Stiahol si rukáv a jej ruku, ktorej tým zabránil v ďalšom blúdivom pohybe po okolí ranky, vzal do svojej dlane. „Browling tomu verí len preto, lebo vôbec nemá tušenie, proti čomu bojuje.“

„Ale Haise by mu určite...“

„Ani Haise,“ prerušil ju. „Nikto z nich.“

Čakala.

„Molly,“ začal a chytil ju aj za druhú ruku. „To, čo medzi nami bolo v roku 2005, bolo veľmi silné. Viem to, aj keď som to nikdy nezažil. Netuším, aké to bolo, keď som ťa prvýkrát stretol v roku 2005. Ale keď som ťa uvidel pred našim domom vtedy v lete, pocítil som...“ Sklonil hlavu, aby ju vzápätí zdvihol a znova sa jej pozrel do očí. „Od tej chvíle som bol k tebe pripútaný. Cítil som, že musím byť s tebou za každých okolností, v každej chvíli, keď je to možné. Vôbec som ťa nepoznal, ale nemohol som byť pokojný, keď som nevedel, kde si, čo robíš... keď som ťa nevidel. A veril som ti. Veril som všetkému, čo si hovorila, bez ohľadu na to, aké to bolo neuveriteľné.“ Krátko sa odmlčal. „To však nebol žiadny osud. Vieš, že my dvaja si nie sme súdení – skôr pravý opak. Vybudovali sme si to my sami, ale stalo sa to nezničiteľným. Uvedomuješ si to? Puto, ktoré medzi nami bolo, sa nezlomilo ani mojou smrťou. Dokázalo sa dokonca preniesť v čase. A ty si myslíš, že ho dokáže zlikvidovať nejaký starý genetik injekčnou striekačkou?“

Cítila, ako sa jej v očiach zbierajú slzy.

„Toto Browling nedokáže,“ vyhlásil a zdôraznil to miernym pokrútením hlavy. „Toto nedokáže nikto.“

Rozvzlykala sa dojatím a v nasledujúcej chvíli ju už objímal. Hlavu mala položenú na jeho pleci. Po prvých skúsenostiach s chlapcami a prvých sklamaniach, si už nevedela ani predstaviť, že jej raz niekto povie niečo také krásne, také silné a zároveň úprimné. Snažila sa aspoň čo najskôr ovládnuť svoj plač. Ak chce mať ešte väčšiu istotu, že si ho udrží, nemala by toľko plakať.

Ale nemala by tá istota po jeho slovách byť už stopercentná?

Nie. Zvýšila sa, ale stále nebola. Keď sa od neho odtiahla, opäť jej pohľad zablúdil k miestu na jeho ruke, kam ho pichli. „Ako dávno...?“ nedopovedala.

Vzdychol a automaticky pozrel na vypnutý palubný displej. Potom sa rozhliadol. „Svitá. Je síce zamračené, ale... neviem. Nejaké tri hodiny? Štyri?“

Takže injekcia už rozhodne mala začať pôsobiť. Ak to dokázala. Opäť mu pozrela do očí a neodvažovala sa ho spýtať. Spýtať sa ho na niečo, čo by prezrádzalo nedôveru aj napriek všetkému, čo jej povedal. Stačilo mu však vidieť jej tvár a odpovedal aj na nevyslovenú otázku.

„Cítim sa normálne. Presne tak, ako predtým. Akoby sa nič nestalo. Pretože sa ani nič nestalo.“ Na posledné slová dal nezvyčajný dôraz.

Mechanicky prikývla. Okrem svetla prenikal z okolitého sveta do auta tiež chlad. Chvíľu ešte mlčky sedeli na zadných sedadlách, potom David preliezol dopredu. „Mali by sme si nájsť nejaké ubytovanie. Miesto, kde zostaneme najbližších dvanásť hodín – a kde to prekonáme.“

Povedal si predsa, že sa nič nestalo, takže nie je čo prekonávať, pomyslela si, keď vystúpila a otvorila dvere na sedadle spolujazdca. Pohli sa bez toho, aby spolu hovorili. No jej neustále zneli v hlave jeho posledné slová. Prekonať to. Len to prekonať. Na jednej strane nepripúšťali, že sa niečo deje, ale na druhej strane chceli, aby zostávajúce kritické hodiny pôsobenia injekcie boli už za nimi. Bezpečnejšie. Tak to Molly nazvala v duchu. Bude to bezpečnejšie.

Zaparkovali hneď pri prvom žiariacom nápise motela. Neskôr si vôbec nevedela spomenúť na nič zo vzhľadu im pridelenej izby. Nevnímala nič okrem Davida, nevedela sa sústrediť na nič okrem hľadania náznakov, že niečo – čokoľvek – prestáva byť v poriadku. Plánovanie bez slova odložili na neskôr. Neodhrnula prikrývky a ľahla si na ne. Vrátila sa mysľou k príležitosti, pri ktorej účinnosť Browlingovych enzýmov pocítila na vlastnej koži. Bola to vypätá situácia, cítila hrôzu, náhly vzostup adrenalínu, chcela utekať. Lenže v tom enzýme bola sila, ktorá jej odhodlanie odstránila ako šmahom ruky, podlomila jej nohy a prinútila ju zrútiť sa priamo do rúk únoscu. Sila, ktorá svojej obeti ani len nedala možnosť vzdorovať. A ona vtedy mala plno dôvodov, prečo sa tomu brániť. Poslúchnutie rozkazu daného jej telu sa rovnalo smrteľnému ohrozeniu. David by však teraz poslúchnutím rozkazu enzýmov prišiel o každodenné smrteľné ohrozenie.

Pri tom pomyslení sa jej tvár skrivila bolesťou. Napriek tme v miestnosti prerušenej len svetlami spoza okna si to David musel všimnúť. Ľahol si vedľa nej. Cítila teplo jeho dychu na svojom uchu, keď jej pošepkal: „Molly, ja som váhal, či ti o tej injekcii vôbec povedať. Také bezvýznamné mi to pripadalo.“

Otvorila oči a obrátila sa k nemu. „Ty by si mi to ani nepovedal?“

Prikývol s hlavou položenou na vankúši. „Urobil som to preto, lebo si ma prosila, aby som ti všetko hovoril. A tiež preto, lebo som dúfal, že budeš rozumná. Budeš rozumná?“

Položila mu ruku na líce a pohladila ho. „Len ak mi sľúbiš, že ty v najbližších hodinách rozumný nebudeš.“

„Toho sa nemusíš báť,“ usmial sa.

Nemilovali sa. Namiesto toho sa dlho maznali. Zakaždým, keď sa ho dotkla, nanovo sa v nej rozžiarilo presvedčenie, že je tu, naozaj tu. Videla ho, cítila jeho teplo, ale tentoraz to nestačilo, musel prísť dotyk. Nezáležalo na tom, či je to dotyk samotnej pokožky alebo iba dotyk cez látku jeho šatstva. Len keď cítila pod prstami jeho telo, naplno verila tomu, že je skutočný a je tu naozaj s ňou. Ale každé takéto potvrdenie malo účinnosť len do chvíle, kým dotyk trval. Musela ho neustále obnovovať ďalšími pohladeniami. Jeho dotyky na jej tele, boli presvedčivejšie. Keď sa jej dotkol on, vedomie jeho blízkosti nezmizlo hneď vo chvíli straty kontaktu, ale zanechalo po sebe v jej vedomí jasnú stopu. Žiara pohlasla, avšak nerozplynula sa úplne. Každé ďalšie pohladenie ju zväčšovalo a tak sa noc pomaly rozsvecovala, rozžarovala sa istotu a bezpečím. Som tu, hovoril každý jeho dotyk. Som tu a nikdy ťa neopustím.

Browling sa nikdy nemodlil. Ani keď bol malý a matka ho k tomu nútila. Jeho mechanické vzpurné recitovanie malo od skutočnej modlitby ďaleko. Nevedel, aké je to, prihovárať sa veľkej, všemohúcej bytosti s vedomím, že ona možno počuje a možno – ale naozaj len možno splní, o čo žiadate. Musel prejsť šiestimi desaťročiami a hlbinami skutočného zúfalstva, aby ten pocit spoznal.

„Urob niečo,“ zaúpel Browling do tmy.

Ležal na prični v malej miestnosti skladu s očami roztvorenými dokorán a utápal sa v bezmocnosti. Jediným svetlom bol ciferník jeho hodiniek, podľa ktorých uplynulo od podania Fielingovej zmesi Settleovi už päť hodín. Podľa Haisea sa však výsledný efekt rovnal tomu, akoby mu ju nepodali vôbec. Haiseov pesimizmus bol nákazlivý a ostatne, aj keď si to Browling nechcel priznať, Haiseove predpovede doteraz vždy viac-menej vychádzali. Podľa Browlinga však ešte nemuselo byť všetko stratené. Nejaká malá šanca musela zostať. Dopekla, keď niečo stojí štyridsaťtisíc dolárov (hoci vo svete, kde hodnota doláru už značne poklesla), nemôže to byť úplne nanič.

„Teraz je nalomený. Je veľmi nalomený. Stačil by len kúsoček a dostali by sme ho. Nemôžeš ten kúsoček zariadiť ty?“

Browling si prikryl tvár rukami. S kým sa to vlastne rozpráva? S vesmírom? S jeho imaginárnym organizátorom, ktorý spĺňa predstavu Boha? Pokrútil nad tým v duchu hlavou. Žiadny organizátor neexistuje. Existuje len predurčenie. Je to, akoby sa modlil ku genetickému kódu, k DNA, čo je smiešne. DNA organizmu je buď schopná si s problémom poradiť, alebo toho schopná nie je, no v druhom prípade neexistuje spôsob, ako by sa DNA za života organizmu prestavala do lepšej podoby. A to ani v prípade, keby ten organizmus mal vedomie a inteligenciu – čo vesmír nemá.

„Chceš to práve tak, ako my. A my sme urobili, čo sme mohli. Viac spraviť nemôžeme. Teraz je rad na tebe, aby si niečo urobil.“

Predurčenie vesmíru je slepé. Nemá vedomie, nemôže myslieť, nevie, čo by preň bolo najvýhodnejšie. Ale musí aspoň cítiť, že toto je výhodná príležitosť. Lepšia už asi sotva bude. Aj jednobunkové organizmy bez inteligencie vedia vycítiť príležitosť.

Browling sa nepokojne prevracal na matraci a začínal sa strácať v hmle vlastných myšlienok a predstáv. Predstáv, ktoré rozžiarili temnotu okolo neho práve tak, ako ju postupne rozžarovala Davidova blízkosť v mysli Molly.

„Stačí len máličko. Premiestniť zopár sodíkových a draslíkových iónov na vyvolanie nervového vzruchu. To už nie sú obrovské molekuly hormónov. Funkcie nervovej sústavy sú založené takmer na elementárnych časticiach. A s elementárnymi časticami ty môžeš predsa robiť všetko, nie?“ spýtal sa Browling Vesmíru. Slabnúci hlas jeho racionálneho myslenia kričal, že rovnaký efekt by malo, keby sa prihováral kvasinke. Vesmír robí to, na čo bol naprogramovaný a bodka. Nijaké presviedčanie, ani keby mu vesmír rozumel, to nemohlo zmeniť. Ale Browling mal už plné zuby racionality. Zrušili Davidovi všetok dopamín, fenyletylamín a ďalšie látky, ktorými bol nadrogovaný. Keby fungoval zdravý rozum, bol by Settle teraz tu, ospravedlňoval by sa im za spôsobené problémy a oni by sa s blaženým pocitom chystali na svoj posledný prenos v živote. Lenže David tu nebol. Bol niekde s ňou. Áno, Haise povedal, že už ju možno nemiluje, len trucuje. Ale Browlingovi sa nezdalo, že by bol Settle až taký hlúpy. David predsa vie, že oni nie sú otravní dospelí, ktorí vydávajú nezmyselné príkazy len preto, aby rozkazovali. Vie, že mu nechcú zle. Vie, že mu len chcú zachrániť život a hlavne chcú zachrániť život sebe. Takže... čo drží Settlea pri McCannovej...?

„Videl som, čo dokážeš,“ povedal Browling Vesmíru. „Dokázal si nás prinútiť, aby sme zabili. Prinútil si mňa, aby som zabíjal. Si niečo ako Boh ale s tým rozdielom, že ty slobodnú vôľu nerešpektuješ. Častice sodíka a draslíka v našich mozgoch slúžia tvojim účelom práve tak dobre, ako akékoľvek iné častice vesmíru.“

Nič nedávalo zmysel, ale kašľať na to. Settle bol stále s McCannovou, skoro ako keby skutočne existovala nejaká veľká Láska, čosi neovplyvniteľné hormónami. A ak existuje Láska ako niečo nadpozemské a nezničiteľné, rozmýšľal Browling naštvane, tak to už rovno môže existovať aj Boh. Len v trošku inej podobe, než ho predkladá kresťanstvo. Tento Boh je všemohúci len do tej miery, aby neporušil vlastné zákony, ktoré vesmír robia sebestačným. Tento Boh nedbá na slobodnú vôľu – pokojne zmení rozhodnutie človeka, ak to nie je proti zákonom, ktoré vesmír riadia. Toto jediné obmedzenie spôsobuje, že zasiahnuť do slobodnej vôle môže Boh len vo výnimočných prípadoch, keď je rozhodnutie človeka veľmi veľmi tesné, keby chýbalo skutočne len pár iónov na opačnej strane plazmatickej membrány, aby sa rozhodol inak. V takýchto situáciách a pokiaľ to vyhovuje jeho účelom, Boh môže zasiahnuť. Inokedy nie.

„Prehoď mu tých niekoľko posledných iónov,“ žiadal Browling. Neexistuje vhodnejšia príležitosť na to, aby ho Boh vypočul. Pretože tento Boh nepraje láske. Aspoň tejto jednej láske nie.

„Donútil si nás, aby sme vzali zbraň a vystrelili na ľudí, s ktorými sme štyridsať rokov pracovali,“ pokračoval Browling. „Chceš snáď tvrdiť, že prinútiť nás k niečomu takému bolo ľahšie, ako prinútiť jedného mladíka, aby prišiel sem?“ Browling si matne uvedomoval, že začína kričať, ale už na to nedbal. Kričal na Boha, ktorý nemal rád narušenie svojich plánov. Nech už bol dôvod ich zostavenia práve týmto spôsobom akýkoľvek. Toto bol Boh, ktorý má rád poriadok. Stvoril každú jednu časticu a pre každé kvantum času jej povedal: budiš na tomto mieste a neopováž sa z neho pohnúť. Ak sa pohneš, dávam právomoc časticiam okolo teba, aby ťa vrátili na svoje miesto aj za cenu, že kvôli tomu ony budú musieť svoje miesta opustiť. Ale len dočasne. Všetko na svete je iba dočasné.

„Určite teraz sedí niekde sám v kúte a bojuje s tou svojou morálkou a neviemakými debilnými ideálmi,“ hovoril Browling netušiac, že David v tejto chvíli leží s tvárou len nepatrný kúsok vzdialenou od Mollinej. Dotýkajú sa navzájom perami, ale nebozkávajú sa. Skôr sa nimi len vzájomne pohládzajú.

„Toto predsa nie je žiadna blbá telenovela, aby v nej láska musela zvíťaziť, inak by nespokojné diváčky prišli zlynčovať scenáristu,“ zúfal si Browling. „Toto je predsa realita. V realite žiadna láska nevíťazí. A v boji proti celému vesmíru už vôbec nie.“

Browlinga niečo slabo pálilo v spánkoch. Siahol na to miesto a pocítil vlhkosť. Oblizol si prst. Slaná chuť. Slzy. Keby však zistil, že je to krv, nemohol by byť viac vydesený.

„Musíš to spraviť,“ prosil. „Je to prirodzené. Neprirodzené by bolo, keby si to neurobil. Príroda ide vždy cestou najmenšieho odporu. A teraz po injekcii kladie jednoznačne najmenší...“ Browling nedopovedal, lebo náhle ho zasiahla ohromujúca myšlienka. Hľadel vypleštenými očami do tmy a ani si neuvedomil, že skĺzol z matraca, sedí na zemi a hrana prične mu nepríjemne tlačí na chrbát. „...Alebo to znamená, že aj napriek injekcii David kladie stále taký veľký odpor, že je pre teba energeticky výhodnejšie ho zabiť, rozobrať ho na malé molekuly, a každú z nich poslať na miesto určenia zvlášť?“

Nie, to nie. Ohromenému Browlingovi prebleslo hlavou, že z takého zistenia by mali veľkú radosť všetci tí otravní romantici a rojkovia. V duchu už videl titulky: ENERGIA LÁSKY JE VIAC AKO 2 GJ a pod tým Vedci experimentálne dokázali, že láska je silnejšia ako všetky chemické väzby v ľudskom tele.

A dosť, povedal si rázne. Browie, nezabúdaj, že si vedec. Neustále sa musíš správať ako vedec. A jednou z najväčších chýb, akých sa vedec môže dopustiť, je vyhlasovať závery pred skončením experimentu. Toto je v podstate experiment. Ešte nikto nikdy nepichol injekciu proti láske niekomu, kto má so svojim partnerom komplementárne alely histokompatibilného systému – čiže ľudovo povedané, niekomu, kto prežíva pravú lásku. Lenže experiment ešte neskončil. Nie je dokonca ani v polovici. Potvrdil mu to pohľad na hodinky: päť a pol hodiny od podania injekcie. Nič nie je stratené. Musíš len vydržať... a čakať.

Browling si položil hlavu na matrac a pomaly sa upokojoval. Musí čakať.

Vedel tiež, že správny vedec si nemá želať, aby experiment dopadol nejakým spôsobom. Nesmierna túžba vidieť vo výsledkoch niečo, čo tam nebolo, spôsobila vo vede už veľa zablúdení na ceste za pravdou. Ale Browling si pomyslel, že teraz si to môže dovoliť. Čo by mohol pokaziť tým, že si  úprimne želá Settleov príchod? V tejto situácii jeho prianie nemá ako ovplyvniť výsledok pokusu. A tak privrel oči a nechal voľne prúdiť myšlienky, v ktorých jedna výrazne dominovala:

Príď.

Príď.

Príď.