Hladká ťa slza po líci,

veď iný sa už ani nenájde,

si ako choré zviera v pasci

čo vyje na mesiac, keď zájde.

Rozšírte mi tajné obzory,

keď o láske sa už ani nehovorí.

Všetky tie piesne vtákov v korunách,

spievajú o mne, láske, o slzách,

že už som sama strápená,

že mi je bolesť súdená,

a teraz plačte so mnou všetci,

na lásku liek nepriniesli vedci,

a preto bolí, zabíja a ničí,

jak droga, ktorá so mnou cvičí.

Zdvíham ruky a prosím o pomoc,

kým ešte zvony neodbijú polnoc.

Zobuďte lásku zvony silné,

zachráňte srdce bolesti plné.

Je ťažké ľúbiť ma to už viem,

už ani slovko nahlas nepoviem,

ale myšlienky rozbijú mi hlavu,

keď srdce budú volať na popravu

všetci budú nemo stáť jak káže zdvorilosť,

a moja duša bude prosiť o milosť.

Zachráňte moje silné city,

nechajte na zemi staré zhnilé listy,

s tými sa vietor nepohrá,

to nie je dobrá predohra.

Hrdina musí kráčať ďalej.

Len či má ešte dáku nádej?

Do dlane dávam srdce svoje

a vravím prosto i cez nepokoje,

buď ho chráň jak oko v hlave,

alebo zapuč, schovaj v tráve

a koniec bude v prvom dejstve,

tak skončí jak bitky v detstve.

Už iba slzy, vzlyk a zbohom,

možno stretneme sa za tým

                                    Božím rohom.