1837
Kope vás múza

Posledné tóny pohrebnej symfónie

Dotyk rúk, tichý pohreb dňa a jeho posledné objatie v smrteľnom bozku s nocou. Staré mesto voňalo piesňou vyhasínajúcej nádeje. Námestie plné ľudí žiarilo a pohasínalo zároveň, jasne bolo počuť tlkot srdca jej ako i toho môjho. Kto tušil, že prišli sme ako jeden a odídeme každý inak ako sme prišli. Priateľská láska ba či láskavé priateľstvo čítať z pohľadov tých dvoch cudzincov? Nevypovedané zostáva nevypovedané a zúbožená krása za dverami spiaca, neverí už v lásku, hoc bolesť sa stráca. Odchádza v bielych šatách z pohrebnej symfónie, tichý povzdych, slza s leskom Zem pokropí a z tmavej hrudy vyrastú magnólie.

Je niečo platonickejšie ako vzťah založený na čistej láske? Kdesi v diaľke započuť úryvok verša, „budem čakať“. Som tu, sme tu spolu, no ty sa pýtaš, či tu budem zajtra, či tu budem, keď budeš padať. A či strach, hrôza, slabá chvíľa, ty moja krásna víla, donútila si ma riecť, že radšej ťa nechám spadnúť a radšej zmrzačený utečiem. V tvojich krásnych modro sivých očiach, lemovaných zlatými pruhmi, nevidím seba ... prázdnota, sklamanie a ukrutný smútok. Som zviera a či padlý anjel? Klamem ťa a preklínam svoju dušu, no je neskoro. Stále mi v ušiach tvoj vzrušený hlas znie „nechcem ťa stratiť“, no strácam ja teba. Ľúbil som, ľúbim a ľúbiť budem, teba dnes ako svoju lásku, zajtra ako spomienku, ako vzdialenú krásku. Nežijem v čase a či priestore, som tu teraz a čakám, keď ťa bude treba zachytiť na okraji útesu, vyloviť z vĺn, ovlažiť ti ústa v púšti. Úsmev nedokážem zakryť pri pomyslení, že je niekto bližšie ako ja. Spolu ešte prejdeme ponad Cháronovu rieku, bez dvoch mincí, no inú daň platím. V poslednom momente chytím ťa ešte za ruku, naposledy snáď, tvoju ľadovo chladnú ruku. Chcel som ti povedaťže ťa milujem a bez teba nedokážem byť človekom, no ty krútiš hlavou a ja mlčím. Onemel som na chvíľu a naveky.

Tak nechávam ťa odísť.Počul som snáď vzlyk, ktorý sa ozýval, jej, či môj? A tak nie som teraz celý človek, je tu teraz len roztrhaná polovica, krvácajúca v slastnej bolesti vône ruží, temnotou spasených duší, kričiaca v okovách mieru ... čas ukáže, ty nie si už viac moja láska, odíď a vezmi si moje srdce, vezmi ho so sebou, srdce i v ňom tú čiernu dieru. 

Comments

Pridať nový komentár

Páči sa mi celkovo tvoj štýl, avšak držíš sa jedného prúdu myšlienok, jednej formy usporiadania slov a spolu s tými odkazmi v texte je to skrátka šité len na určitú momentálnu náladu. Teda páčilo sa mi to, ale škoda, že som si to čítal ráno. :) Jediná vec čo ma trochu pichlo do očí je otázka: "Je niečo platonickejšie ako vzťah založený na čistej láske?" Najmä to slovo "platonickejšie". Pred nedávnom sme tu viedli debaty o tom čo je to platonická láska, tak by ma zaujímalo ako vnímaš toto slovo ty. Čo si pod tým predstavuješ pod pojmom "platonický" i "platonická láska". Inak musím povedať že toto tvoje dielko u mňa vedie, a je hneď za tým: "Čo nosíte v duši?" Zostaň s múzou pán Tatingeyev! S pozdravom Dušan Damián.
Hm.. Dve slová. Presýtené a opakovanie. Dávaj pozor aby si nenastrkal priveľa myšlienok na jednu kopu. Je to trochu namáhavé čítať. Aj keď sú to nádherné obrazy, uvítala by som väčší priestor pre ne, rozsah. A ešte k opakovaniu. Stráááášne mi vadí to tvoje "a či" . Ah.. Ale inak som na teba pyšná Adam :-*

Viac o autorovi

Počet príspevkov:
5
Počet nazbieraných
380
Všetky príspevky od autora

Príspevky, ktoré by sa vám mohli páčiť