1836
Kope vás múza

Ten koho zavrhli, sa späť vracia

 Nebo i peklo zavrhli ma, nuž vraciam sa späť ako vydedenec a trhan, do ktorého

 už mnoho krát kameňom bolo hodené. Zabudnite na človeka s úsmevom a iskrou

 v očiach, toho už viac niet, zabili ho tí, čo v neho zdanlivo verili, no napokon od 

neho sa odvrátili. Som späť, tieň s dušou zmrzačenou a čiernym plášťom 

potrhaným, tak ako môj život, ilúzie krásy a lásky. Prešiel som peklom, nebom i 

nechceli ma, lebo stratené duše nie sú na konci vítané. V každom kúte sveta,

ktorý navštívil som, zostal kúsok z toho, kým kedysi som býval. Dnes blúdim

čiernym ránom zabudnutých zajtrajškov a hľadám už včera nájdené kúzlo

vyprahnutých dní. Utápam sa vo vlastných snoch, ideáloch a pritom viem, že keď

otvorím oči, nie som to viac ja. V zrkadle odraz môj viac už nemožno vidieť, ani

živý, ani mŕtvy, nepatrím nikam, tak stále hľadám, strácam sily, no verím, že 

jedného dňa zmysel môjho života odhalím. Ten, kto zblúdil, cestu nenájde. Ako i

ten, čo piesok na vodu sa zmeniť snaží, tak i stratený cestu klamstvami zahalenú 

neobjaví. Cestu starostlivo kameňmi vykladanú, kameňmi, ktorými kedysi o život 

prorokov zbabelci pripravili. Človek zabúda, človek zabúda rýchlo,zapadnuté 

prachom sú pohľady, spomienky, krásne slová plné porozumeniaa nehy. 

30 strieborných zdalo sa dosť snáď...

Večer cítim to, čomu dnes už viac nerozumiem, vidím tie záblesky šťastia, lupene 

kvetov ba i vôňu omamnú. Koniec! Láska k trpkosti, šťastie k bolesti, lupene na 

prach. Tá vôňa?

Stále mámivá, niekoho iného však vábi dnes do svojich tŕňov ostrých. Rany 

hlboké, cesty kľukaté a hnev, pobúrenie i nenávisť budia vo mne presvedčivo 

zabudnuté spomienky. Zatracujem sám seba za hlúposť, naivitu, ba sebaklam 

dokonca. Šťastie si treba zaslúžiť, ono mi svoj chrbát neukázalo, ja som sa od 

neho odvrátil. Trýznim sám seba veriac, že si to zasluhujem. Hoc zdať sa môže, 

že čas rany moje spoľahlivo zahojí, ony smrteľné sú alebo do konca života osud 

trpký pripomínajú.

Niečo zlomilo sa vo mne,                             

posledné oka mihnutie zrazu zrak môj otvorilo,                   

anjel smrti ukázal na moje srdce ladne,                                

srdce znenazdania pred svetom sa zavrelo.                                   

Ľahký výkrik, iba chvíľa a duša malá, za živa je roztrhaná.          

Duch, ba ešte menej som než duch,

Veď necítim dotyk ruky, nevdýcham, uzavrel sa kruh.

Ľudia kráčajú vôkol mňa, no nik nevidí ma, vidieť nechce,

stratený, zničený, no porazený nikdy nie.

Pamätaj si Judáš , poraziť človeka s vierou v život neradno! 

Áno verím v život, i keď ten môj vyhasol. 

Ráno svoju tvár do dlaní skrývam,

cez prsty bledé slabo do očí mi slnko udrie a sčasti odkryje i krásu sveta.

Kvapka vody, ranné zore, krehký kvet,

nie je teda stratený trepot krídel, verím v lepší svet.

Posledné sily nechám v ostatnom výpade mečom,

I keď padnem na zem mŕtvy, tak viem, že život položil som v boji,

všetko význam dáva, znamená všetko niečo ...

Comments

Pridať nový komentár

páči sa mi myšlienka... vystihuje s časti moj zivot tazko povedat co presne... asi to ze sa sami odvrciame od svojho stastia a potom ho hladame na zlej strane cesty... ibaze nasa tupa tvrdohlava gebula :).. nam nedovoli obzriet sa dozadu a poucit sa z vlastnych chzb.. a ked sa us tak stane svoje chyby olutujem a neviem ako dalej... lebo mi boh nadelil malo podrezany jazyk ktorym by som povedala co citim ... pekna myslienka.. teda taka ktoru som pocopila ja...

presne o tom to celé je ... o tom, ako presviedčame sami seba o pravde, ktorú sme si vytvorili v hlave 

a to je asi tak všetko

S pozdravom Adam Gabriel Tatingeyev 

Viac o autorovi

Počet príspevkov:
5
Počet nazbieraných
469
Všetky príspevky od autora

Príspevky, ktoré by sa vám mohli páčiť