Stojím uprostred rýchlych tieňov a miznúcich farieb a premýšľam.  Navôkol mňa nikoho nevidieť, nedá sa, veď ako tých ostatných môžem zazrieť, keď ich vlastná slepota im v zraku bráni?

V smútku zahalená duša moja blúdi a sleduje ľudí - neľudí prahnúcich po všetkom a predsa po ničom, prahnú, aby nakoniec vyprahli, zhoreli a stleli na popol. Chlad zaplavil mesto a zmenil všetko čo kedysi bolo sväté na kus ľadu, tmavé otiene zahalili slnko a kradnú teplo zo žíl. Hlava oťažela mi žiaľom z morbídnej scenérie zapadnutej novy. Ťažoba šera mení uhol pohľadu, snažím sa zazrieť v očiach ľudí iskru ich života s otázkou v tvári: "čo nosíte vo svojej duši?" 

Cez ulicu všimol som si, ako dúhu po daždi žiariacu na celý svet, ženu hladiacu svoje rastúce bruško a nemôžem potlačiť úsmev. Jej aura, jej farby razom začali meniť spektrum čierno - bielej kombinácie ponurej atmosféry mŕtveho dňa. Svoje dieťa nosí v duši.

Popri mne prešiel mladý chlapec s hlasnou rockovou muzikou, ktorá mu hladila jeho dušu zvnútra. Svoju hudbu nosí pri srdci. Slová o stratenej a znovunájdenej láske, kvitnúcej kráse a čiernom kvete vracajú harmóniu farbám a dávajú pokoj prameňu nášho žitia.

 Nezáleží na tom akú alebo čiu fotografiu nosíme v peňaženke, čo nám pripomína náš náhrdelník či iný talizman, dôležité je, čo nosíme v duši. 

A čo ja, pýtam sa sám seba. V mojej duši nosím celý svoj svet - hudbu, ľudí a všetko čo mám rád, no v kúte nosím i bolesť, strašnú a ukrutnú, ktorá mi nedá pokoja ani v snoch. Každý deň sa pýtam Boha prečo ... bolesť nám dáva pocítiť, že sme naďalej schopný citu, sme stále ľudia a tak ako v noci zhoríme, tak ráno znovu z popola povstaneme a vykročíme statočne naproti nástrahám, ktoré nám osud pripraví. Bolesť mi dáva možnosť pocítiť, že i uprodtred prázdnoty nikdy nie som sám.