Jasnosť vecí je niekedy vnútorne veľmi zložité pochopiť, kedy človek nevidí jasne a stále sú mu predkladané nové a nové slasti, ktoré príjma veľmi rád a pritom si neuvedomuje ako to myseľ zaslepuje a keď nie myseľ, tak ešte horšie, srdce a vnútro.

Lenže podstata je niekde inde... Neexistuje stav ideálny, stále sú tu kompromisy a je len na nás, ktorý kompromis budeme živiť a ktorý zavrhneme. Bez kompromisu padáme do stavu extremistického, buď krásne zblknutie, na začiatku jasné, krásne veci, ale s rýchlym spádom nadol, z ktorého nie je už ten vzostup vôbec ľahký , ak vôbec nejaký je. Alebo ten negatívny , utvorenie úplneho kompromisu , tým , že svoje ja utlačíme dozadu totálne, prospôsobíme sa danej situácií a stále sa len budeme prispôsobovať, až jedného dňa sa všetko preleje. 

Keď je ale človek sám so sebou nejakú dobu, dokáže pochopiť svoje vnútorné aj praktické potreby, dokáže prísť k sebe samému a pozrieť sa, na koľko ho ovplyvňujú iní a či je to jemu vyhovojúce, alebo nie. Keď si to vie uvedomiť, tak aj dokáže stanoviť prioritu a dokonca sa aj pozrieť na budúcnosť, tak aby mu bolo ľahšie, ale zároveň aby sa cítil naplnený. S tým prichádza aj tvorba kompromisov a keď si nájdeme tú správnu cestu najschodnejšiu pre naše vnútro, aby sme boli šťastný. Potom je táto cesta už neoblomná, môžu prísť aj tie extrémy, ale vnútro ostane pokojné a vyrovnané, pretože tomu rozumie a drží sa cesty aj keby prišlo zaváhanie , vnútro samo napovie správnosť, alebo nesprávnosť konania. Každému poznaniu predchádza nejaký pád, z ktorého sa treba pozbierať, aby sa človek vedel rozhodnúť ktorá je cesta je tá jeho bezohľadu už na to, či sa to páči okoliu , alebo nie, ale keď s ňou je úplne vyzrozumený nebude mať pocit viny, alebo sebaklamu  a iných nepríjemných pocitov, bude presne vedieť ako konať, alebo nekonať a žiadne zaváhanie mu nedá vybočiť a tým je človek šťastný. Pokoj bez zbytočných rozporov a argumentov.