Čakám. Hodiny tikajú tik-tak. Uvedomujem si, ako čas ubieha všade rovnako. Sedím na posteli v južnej časti Európy , čakám. Nádych, výdych. Už chcem byť v jeho náručí, cítiť jeho vôňu a dotyky. S ním je všetko krásne, ach tie príbehy o láske, vždy som sa z nich smiala a myslela si, že zaľúbení sú šialenci, ktorí zapredávajú svoje srdce inému, ktoré si s ním môže robiť čo chce. A to je hlúpe a nezodpovedné. Ale s ním...aj tie hodiny na stene bijú o čosi rýchlejšie. Ako moje srdce. Splašene bije tik-tak-tik-tak, už sem poď a ukáž mi všetky farby sveta, nakresli mi slnko, zaves ho na stenu a povedz, že aj tak žiarim najviac ja, nasadnime a ujdime prvou električkou. Spravme si z neba plátno, maľujme náš príbeh, veď vieš, že náš čas je obmedzený, že máme pár dní a potom už nebudeme nikdy spolu, tak poď. Tik-tak. Rozbehnúť sa smerom na západ, cez poludníky bežať a vracať čas. Poďme. Čas sa kráti. Keď obehneme zem tri krát na západ, vrátime sa o tri dni naspäť. Utekať pred časom. Je to jednoduché. Štrngajú kľúče, už si prišiel. Vstávam z postele, poď , môj drahý, bežme.