O Alexovi

Alex má pehy a strapaté ryšavé vlasy. Má bledú pleť a veľké, ozaj veľké orieškovo-hnedé oči, úzky nos, trošku vyhrnutý dohora a pery tmavej farby, ktoré mu na tvári svietia a kontrastujú s jeho očami. Spolu s nimi sú totiž najvýraznejšie na tvári. Trochu mu odstávajú uši, ale to si nevšimne každý človek. Iba každý tretí.

Je vysoký a tak-trochu vychudnutý, aj keď sa stále prejedá hrachovou polievkou. Okrem hrachovej polievky má rád ešte aj zeleninu, ale len neuvarenú, preto by mohol žiť aj v divočine, pretože keby našiel niekde v zemi len tak zasadenú mrkvu alebo kaleráb, určite by sa z nej najedol. Keby našiel niekde v zemi len tak zasadenú cibuľu, tak by sa už nenajedol. Ale tú by určite nenašiel. Cibuľa len tak hocikde v zemi predsa nerastie.

Oblečenie nosí stále to isté, pretože keby nenosil to isté oblečenie, tak by si ho ľudia určite nezapamätali. Nohavice kaki s trakmi a sveter. Čierno- žltý. Na nohaviciach sa mu občas kazí gombík. Ale to nevadí, lebo Alex ho vie opraviť, keď mu ľudia hovoria, že ho má rozopnutý. A aj tak je to jedno, lebo vďaka trakom mu tie nohavice nespadnú. Veď preto ich začal aj nosiť. Logické.

Alex má psa. Čajku. Ale vôbec sa mu nevenuje, lebo Alex si myslí, že nemá rád zvieratá. Radšej má modely vojnových áut, lietadiel a vojačikov. Indiánov, pirátov, domorodcov a iných, o ktorých si vymýšľa rozprávky a potom sa mu dejú. Má aj model mapy sveta. Chcel by všetky tieto miesta navštíviť, ale nie len tak hocijak. Ale v minulosti! No nikomu o tom nehovorí, veď čo by si pomysleli. To viem len ja, lebo ja som autor. A teraz už aj vy, takže prosím, mlčte o tom. A hlavne pred ním.

Je tak trochu roztržitý a občas aj zmätený v obyčajných záležitostiach ako je napríklad umývanie si zubov. Keď má totiž v ústach kefku s pastou, najprv z nej tú pastu vycucia, lebo je sladká a potom si už nemá čím umývať zuby, lebo keby mame povedal, že zjedol pastu tak mu dá takú poza uši, že by mu odstávali ešte viac a už by si to všimol každý druhý človek. Tak si umýva zuby suchou kefkou a to ho bolí a nebaví, takže si ich nakoniec riadne neumyje.

Na druhej strane vie byť však aj veľmi pozorný a to hlavne v zostrojovaní svojich vynálezov, ktoré má na povale. Alebo aj v ich ukrývaní. Keby ste prišli na povalu k Alexovi, nikdy by ste si nevšimli, že sú tam nejaké vynálezy. Samozrejme, že je tam veľa bordelu, ako na každej povale, ale Alex tento bodrel dokázal zúžitkovať pre svoj prospech a medzi vrecia so starými vecami, s náradím a hračkami, ozdobami na stromček si ukryl všetky svoje tajnosti. Ťažko by ich tam niekto našiel, lebo by ich tam asi ťažko niekto hľadal. A to má premyslené, chlapec jeden! Premyslené to má.

Alex nebol nikdy zaľúbený. Nemá rád dievčatá, pretože sa len chichocú a najmä na jeho trošku odstávajúcich ušiach a pehách. Takže sa vlastne s nijakým dievčaťom ešte nebavil. Ale nevadí mu to.

Alex tiež nemá rád dospelých, lebo... no to sa nedá ani vypovedať. Dospelí žijú v úplne inom svete, spolu s Alexom zdieľajú len jeho vonkajšiu podobu. Akože posteľ, kuchyňu a tak. Ale dospelí vidia v kuchyni len kuchyňu; Alex v nej vidí bojovú strojovňu. Napríklad také varechy. Júj ako to bolí, keď jednou dostane po zadku. Alebo nožíky a panvice... to sú veľmi nebezpečné nástroje. Keby sa v ich dome napríklad niekedy odohrávala vojna, jeden by sa vôbec nemusel báť, že sa neubráni.

Ešte miluje knihy. Alex myslím. Fantazijné. Ale ani jedna sa mu nezdá byť dostatočne fantastická. A to ich prečítal už na kvantá. Vidno že ich píšu dospelí, lebo keby ich nepísali dospelí, keby ich písal napríklad taký Alex, tak by ich nenapísal, lebo by im aj tak nikto nerozumel.

Občas je to smutné s tým Alexom. Ale väčšinou nie, väčšinou je to s ním sranda a samé dobrodružstvo.