> Normal 0 21 false false false MicrosoftInternetExplorer4 -->> --> > /* Style Definitions */ table.MsoNormalTable {mso-style-name:"Normálna tabuľka"; mso-tstyle-rowband-size:0; mso-tstyle-colband-size:0; mso-style-noshow:yes; mso-style-parent:""; mso-padding-alt:0cm 5.4pt 0cm 5.4pt; mso-para-margin:0cm; mso-para-margin-bottom:.0001pt; mso-pagination:widow-orphan; font-size:10.0pt; font-family:"Times New Roman"; mso-ansi-language:#0400; mso-fareast-language:#0400; mso-bidi-language:#0400;} -->

Tam v korunách múdrych stromov,

na najvyšších konároch,

tam kde vánku patrí domov,

kde zhovára sa o vtákoch,

lístok k lístku hlávku kloní,

šepká drahej vzácne slová,

napráva jej vlasov spony,

že rád ju má, to správa nová.

Milej líčko sčervenie,

veru sa jej lístok páči,

šaty žlté, zvlnené,

či by tancovať s ním? Prisvedčí.

A ten ju hneď v náruč berie,

hojdá sa s ňou, vetrík fúka,

pomaly mu v rukách krehne,

a padajú – víta si ich pani Lúka.

Po tanci oboch veľmi smädí,

ponúkne sa ranná rosa,

kým pije, lístok lačne hľadí,

aká krásna jeho múza.

I on si pery ovlaží,

hneď milej späť sa venuje,

s láskou, čo smie ku nej zažiť.

„Zima mi.“ Nuž prikryje.

Rukavičky, šál, kabátik,

čoskoro zmenia sa i oni v belobu,

stratia sa farebné listov volány

a na jar už zrazu vôbec nebudú.