O zima, prisla si tak sama a celkom necakane,

ako mam potom stihnut napisat o tebe basne nenapadne?

Nuz , ale dovol nebude to o tebe,

ale o mojom vnutri , pade a o lete.

Stretol ma chlapec, vysoky, ciernych kadier hlava

vtedy si mi zimicka pripadala krasne hrava.

Nastalo vsak mrazivo,

prestala som zit poctivo,

pravu lasku som sklamala

samu seba len luhala.

Privital ma cas, diabolsky a uzky,

v hlave mi on zlomil vsetky zelene haluzky,

ostal po mne  vrak, plny ihiel ostrych

v dusi velky strach, ze spalim i posledne mosty.

Sneh sa zacal topit, mlaky rodia more,

v krcoch smutku, uzkosti ma okuzlilo vsak zore,

Podalo mi ruku, priviedlo ma spat,

na cesticku rovnu, kde skratiek veru niet.

Tak teda kracam, cestickou rovnou dlhou,

nechcem ja viac zahoriet, klamlivou tuzbou.

Ostanem ja radsej, pri rannej mojej zime,

nech ti viac zimicka nerozpravam o osklivej vine...