Tento príbeh sa stal tam, kde sa piesok sypal a voda liala. A nestalo sa to za 7 horami a 7 dolinami, pretože tam, kde bývam nieje ani ten najmeší kopček. A tento príbeh, si pamätá ešte veľa ľudí, pretože sa stal v 21. storočí.

   Začnem tam, kde sa náš príbeh začal.

Konečne obed! Skončilo to nudné vyučovanie plné písomiek a skúšania!
   Vstúpila som do jedálne a postavila do už dosť veľkej rady na obed. No zázračne mi to vyhovovalo. Čas, ktorý som tam trávila, som využila na vyberanie medzi hranolčekmi a opekanými zemiakmi. (naozaj ťažký výber!)
   No v rozmýšľaní ma vyrušila Soňa a spol. Hneď som začula jej nechutne presladený hlásoček: ,,Rianna, že nás pustíš pred seba?"
  ,,Nie, mala by som?" znechutene som sa na ňu pozrela. Volám sa Marianna! Ona jediná ma vola Rianna, len aby ma naštvala! Za to ju fakt neznášam! ( znášam vôbec niekoho?)
   Už som si predstavovala ako ju chytím a poriadne vyťahám za jej barbie blond vlasy, no znova sa mi prihovorila tým jej sladučkým hlasom, až ma z toho rozboleli zuby.
  ,,Nebudeme sa ti prosiť. Taká spodina ako ty nám má uhnúť z cesty!"
Naklonila som hlavu a zagánila som sa na ňu. Zrazu som už len cítila niečie ruky na mojich a letela som dozadu, do steny.
   Zabudla som spomenúť, že jej spol. tvorí polovica basketbalového družstva.
  ,,Ahoj!" ozval sa za mnou hlas niekoho neznámeho.
  ,,Kľudne sa predbehnine! Veď o spodine v školskom poriadku nieje ani zmienky...!" nahnevane som zafňukala, šúchajúc si rukou boľavú lakeť. Narazila som s ňou do steny, keď ma hádzali dozadu.
  ,,Prečo by som ťa mal predbiehať...počkať, spodina? Ty? To nie!" znova sa do mňa staral ten neznámi.
   Keď som neznámemu konečne venovala jeden pohľad, tak ten pohľad tam už zostal a nezmizol z neho! Bol to nejaký chalan, ale aký! Je taký krásny! Opálený do hneda, čierne havranie vlasy a nádherné čokoládové oči...dokonca si o mne nemyslí že som spodina!
   No nemám šancu. Tento krát som sa ani nenamáhala zamilovať!
  ,,Och...prepáč," koktala som, ,,to nič...my sa poznáme?"
  ,,O áno, poznáme! Sedeli sme spolu na matike a ty si mi radila..."
Prikývla som. Pamätala som si, že som niekomu radila...ale jeho si nepamätám! Úplne sa zmenil!
  ,,Vtedy som nosil okuliare, nemal som takéto dlhé vlasy a mal som strojček na zuby," pripomínal mi, keď zbadal moje psychopatické civenie.
  ,,MA-TEJ! MA-ŤKO!" zatiahla Soňa, ktorá zrejme počúvala celý náš rozhovor. Určite si všimla i to, aký je ten Matej...či ako sa volá...pekný...
  ,,Uhm?" nesústredene zahmkal, ani sa na ňu nepozrel.
Soňa, ktorá nebola zvyknutá na takéto ignorovanie opäť zanôtila: ,,Maťko, poď sem! Držíme ti miesto!"
  ,,Nie, ďakujem...mne sa tu páči..."
  ,,Keď chceš byť obľúbený, mal by si!" zasyčala som.
  ,,A keď nechcem? Nechaj to prosím tak."
Pokrčila som plecami  a otočila som sa dopredu.
  ,,Ako sa voláš...hmmm?"
Prekvapene som sa otočila, ale odpovedala som.
  ,,Marianna, ale pre kamošov som Mari...a ty?"
Usmial sa a zažmurkal na mňa.
  ,,Ja som tvoj kamoš menom Matej, pre mojich kamošov som Maťo."
Až teraz som si uvedomila ako to vyznelo a zapýrila som sa.
  ,,Takže, typujemže si dáš naobed hranolčeky," nadhodil na tému Matej...
Ohhh....ešte aké pekné meno má...
  ,,Správne," zažmurkala som a oslnivo som sa naňho usmiala.
Potom som si uvedomila, že mu prejavujem náklonnosť. Rýchlo som sklopila zrak a kusla som si do pery.
  ,,Hmm...ja si ich dám tiež," prišiel ku mne Matejov hlas, ako záchrana.
  ,,Budeš sedieť pri obede so mnou?" povedala som skôr, než som si to premyslela. Dokonca aj Soňa prestala s predvádzaním a pozrela na mňa.
  Cítila som, ako ma zalieva červeň. Keď z tohto nebude mega giga biggest trapas, tak som králiček so strieborným cylindrom...