"Čo vy dopekla ste?!"
Nie, nevedela som, čo sú zač. A ani to, prečo mi chcú ublížiť. Jediné čo som vedela bolo, že im musím uniknúť. Že ma nemôžu dostať. Ale boli všade a približovali sa príliš rýchlo. Slepo po mne sápali rukami a ja som tušila, že ak ma chytia, stane sa niečo veľmi zlé.
Tá myšlienka mi napadla zčista jasna. "Nikto mi nemôže pomôcť," pomyslela som si. "Iba on."
"Kto je on?!"
On. Skutočne tam stál. A o to išlo- len tak tam stál, s prázdnym pohľadom, akoby ma nevidel, nepočul... nevnímal. Nechal ma napospas tým príšerám bez tvárí.
"Tak ten nevyzerá na to, že by mi mal pomôcť," pretočila som očami.
Hoci mi jeho tvár bola cudzia, cítila som, že iba on ma môže zachrániť- "Nie!" Vzpierala som sa tlaku myšlienok, ktoré očividne neboli celkom moje: "Veď ja ho nepoznám!"
Beztvárí ľudia na mňa poľovali ako na divú zver. Mohla som utekať ako najrýchlejšie som vedela, ale zakaždým keď som sa otočila, boli za mnou.
Nevedela som, kam bežím. Bezmocne som sa obzerala doprava aj doľava, no zahnali ma do slepej uličky. Chrbtom som narazila na vysoký múr.
"Tak takto umriem?" spýtala som sa v duchu. "Ako v tých trápnych filmoch- strašné klišé."
Nemala som šancu sa brániť. Pomaly sa ku mne priblížili a dvaja z nich ma mrazivo chladnými rukami chytili za ramená. Potom ku mne pristúpil tretí. Vystrašene som naňho hľadela. Jeho tvár bola prázdna, bez náznakov očí, nosu, úst... chcela som kričať, ale nešlo to. Hrdlo sa mi stiahlo a ja som ho mohla len nemo sledovať.
Natiahol ku mne dlaň. Snažila som sa dostať z jeho dosahu, ale držali ma príliš pevne. Až teraz som si všimla, aké dlhé má nechty. Ako pazúry.
Prešiel po mojom krku a ja som na okamih zacítila jemný dotyk jeho pazúrov. Zrazu mnou prešla ohromná bolesť. Jeho nechty sa mi zaryli pod kožu a posúvali sa stále ďalej a ďalej.
Z očí mi vyhŕkli slzy. Hrdlo sa mi konečne uvolnilo a začala som kričať. Prosila som ich, nech prestanú, nech ma nechajú na pokoji. Ale on ku mne ani len tvár neobrátil. Od bolesti sa mi zahlmievalo pred očami. Cítila som, ako mi kvapky krvy stekajú z krku po ramene a rukách. Keď už som mala pocit že omdliem, ustúpil.
Kývol na tých dvoch a oni ma pustili. Podlomili sa mi nohy a tvrdo som dopadla na kolená. Po lícach mi ešte vždy stekali slzy. Zavzlykala som a pozrela som sa hore.
Aj oni na mňa hľadeli... vlastne nie. Mali ku mne otočené ich prázdne tváre.
Vetrom sa ku mne doniesol jemný šepot. "Označená," šepkali hlasy, "je označená..."
***
Otvorila som oči a prudko sa posadila. Mala som taký strach, že by som bola schopná hneď teraz vyskočiť z postele, vraziť do spálne mojich rodičov a ľahnúť si k nim do postele. Našťastie som si začala uvedomovať, kde vlastne som.
Posteľ. Izba. Bezpečie.
Vydýchla som si a klesla som späť na vankúš.
"Bol to iba zlý sen," opakovala som si, "iba jeden desivý a strašný sen."
Zhlboka som sa nadýchla a snažila som sa upokojiť. Uvoľnila som svoje stuhnuté svaly a po chvíli som ucítila, ako sa mi po končatinách začína rozlievať teplo.
Jemne som pootočila hlavu a zahľadela sa na žiarivočervené čísla na budíku. "6:30," vzdychla som si. Zmierená s tým, že už nezaspím, som zamierila do kúpelne.
Naklonila som sa nad umývadlo a umyla si tvár. Keď som už bola dokonale prebudená, usušila som si tvár uterákom a zahľadela som sa do zrkadla.
Hľadelo na mňa asi 16-ročné dievča so zelenými očami, svetlohnedými vlasmi asi do stredu chrbta, úzkymi jemnými perami a s výraznými lícnymi kosťami. Vycerila som zuby a odraz v zrkadle ma napodobnil.
"Och, ty máš zuby ako kôň"
Dlane mi skĺzli z umývadla a chcela odísť, no oči mi upútala veľká červená škvrna, ktorú som mala na golieri pyžamy. Zmätene som sa špičkami prstov dotkla krku. Medzi prstami som mala niečo tmavé a lepkavé... a môj výraz sa zmenil na zhrozený.
Bola to krv.
1287
Kope vás múza
Comments
Pridať nový komentár
Nie je to zlé. Len tak trošku predvídateľné. Citujem výrok celkom vystihujúci tento príspevok: ""Ako v tých trápnych filmoch- strašné klišé." :-) Teda, tie hlavné zlomy - že ide iba o sen a že v zrkadle uvidí nejaký znak toho, že to bola predsa len skutočnosť, sa dali predvídať.
Ešte ma zarazilo:
- "Vetrom sa ku mne doniesol jemný šepot." nemyslím, že by ich šepot potreboval vietor, aby sa k nej doniesol, keď k nej boli tak blízko, že jej škriabali hrdlo.
- "Hľadelo na mňa asi 16-ročné dievča.." Asi??? Ona nevie presne, koľko má rokov? A keď už sme pritom, aj 16 rokov ako vek hrdinu/hrdinky považujem a osobne za klišé.
- "Och, ty máš zuby ako kôň" - to je myšlienka, či priama reč? Ak len myšlienka, nemalo by to byť v úvodzovkách. Tak či tak tam ale chýba na konci bodka.
Opakujú sa tiež slová: pazúry, ukazovacie zámená,...
Toto prosím neber ako hnidopichšstvo. Keď sa Ti raz podarí prebojovať k nejakému redaktorovi vo vydavateľstve, ten bude mať tiež strašné množstvá podobných pripomienok spochybňujúcich aj to, nad čím by Ti v živote nenapadlo sa zamýšľať. Ber to tak, že ťažko na cvičisku... :-D
Viem že to nie je dokonalé, len som chcela vyskúšať akú to bude mať odozvu. Ďakujem za pripomienky... práve tomu klišé som sa snažila vyhnúť, asi sa mi to nepodarilo tak ako som chcela :)
Vetrom sa to donieslo preto, lebo hlasy nepatrili postavám- asi som to nenapísala úplne presne.
K tomu asi 16 rokov- v knihách to býva napísané často, všimla som si to. A je to kvôli tomu, že keby postavu videl čitateľ, nevedel by presne zhodnotiť jej vek.
O konských zuboch je priama reč, bodka zablúdila.
Zatiaľ len skúšam svoje schopnosti v písaní... nechystám sa nič vydať- a zrejme by mi nič nevydali, lebo mám len 14. No čo, času dosť ;)
Zo začiatku som sa trochu strácala v tom, kto čo hovorí, či to všetko ona, či tam je ešte niekto iný...Až po chvíli mi došlo.
Inak celkom dobré až do chvíle pri zrkadle. Hneď dve fuj - jedno za škrvnu na pyžame (aj keď to by sa ešte dalo, patrí to k príbehu a tak...ale všeobecne riešiť veci pohľadmi do zrkadiel je otrepaná ľahká cesta) a druhé za okatý opis postavy. Osobne radšej postupne prichádzam na to, ako postava vyzerá, aby som si ju mohla dotvoriť v mysli aj podľa jej vlastností. Takýto popis mi nič nedá. V duchu mi nenaskočí obraz zelenookej dievčinky s výraznými lícnymi kosťami (aj tak nikdy neviem, čo si pod tými výraznými lícnymi kosťami mám presne predstaviť)...a pripomína mi to knihy typu Medzi nami dievčatami. =D
Aby som to zhrnula - podľa môjho skromného názoru je všetko v pohode, len bez toho zrkadla. To by som ja osobne vynechala. Úplne.
PS - nechcela som to hneď povedať, lebo nemám rada, keď ma hodnotia podľa veku, ale na to, že máš štrnásť rokov, je to dokonca veľmi dobré. Prajem veľa šťastia pri písaní. =)
Ach, ešte jedna vec - ten anglický názov je od veci. Pokiaľ je celý príbeh písaný po slovensky, daj tomu aj slovenský názov.
Ďakovala, ďakovala... za názor ;) Keď som si tak prečítala tie pripomienky, tak som zistila že môj príbeh je "maximálne klišé, neoriginálny a otrepaný".
No dobre, súhlasím... v dnešnej dobe sa fantasy alebo podobné odvetvia píšu ťažko, všetko tu už raz bolo, všetko už raz niekomu napadlo...
Posnažím sa to vylepšiť a snáď raz napíšem aj niečo, čo bude šokovať celý svet ;)
Hej! Zle si si prečítala. =D Nie príbeh je otrepaný (netuším, o čom bude, takže...), len tá jedna scéna sa mi nepozdáva.
Mne sa práveže zdalo, že môj koment bol maximálne pozitívny (aspoň na moje pomery...a v podstate aj na pomery čohokoľvek, čoho sa na internete človek väčšinou dočká) a adharin vlastne tiež.
Nejde o to, či tvoj námet je stopercentne originálny (a je veľmi malá pravdepodobnosť, že je, pretože je to presne ako hovoríš), ale či ho originálne spracuješ.
Len na tom pekne pracuj a ktovie - možno už čoskoro bude celý svet v šoku (a snáď pozitívnom =P).