Moje štyri steny, plafón a podlaha

s vami sa nebojím vyzliecť  sa donaha

štyri kúsky šťastia stoja tu nesmelo

bez nich nič podstatné by sa nezomlelo

Ohrada samoty ma po kúskoch vyzlieka

Úsmev je zradcom, veď odo mňa uteká

Zrak inak než do zeme smerovať mám strach

Ani detské šťastie nemení misky váh

Raz som dole a raz hore? Či presviedčam sám seba?

Či naozaj ku šťastiu len sebaklam treba?

Či mesiac vážne svieti na všetkých okrem mňa?

To veriť sa mi nechce, no stále viac sa zdá

Veď prežúvanie života zas stráca svoju chuť

Černota ma núti na úsmev zabudnúť

Aj stromy na jar, v lete farbami hýria

No u mňa strach vtáky krvilačné šíria

Moje štyri steny ma vťahujú do seba

Nekončiac ako čierna diera

Už iba zasvišťať ako piskot z neba

Posledný vzlyk samovražedného netopiera

Štyria kamenní smrťarchanjeli

Čo rozjatria sa nezacelí

Rozhovor len bez slov je v ich nebi platný

Dlh voči životu slovami nie je splatný