V nasledujúce ráno sa v tábore strhol rozruch. Správy o príchode zveda a o jeho úspešnom hľadaní sa celým táborom rozšírili rýchlo a každý netrpezlivo vyčkával na nejaké tie klebety.
Elliot sa zamrvil na svojom tvrdom lôžku a prehodil si cez strapatú hlavu vankúš. Mal už cez tridsať, no občas sa stále správal ako neposlušný chlapec. Aj svoje pocity vyjadroval len veľmi jednoducho a bolo pravdepodobné že vypočítavým zámerom nerozumel, ani ich nevedel rozoznať. Miloval svoju rodinu a jediné po čom túžil už dlhší čas, bolo vrátiť sa domov a znovu objať svoju ženu a dvoch synov. Elliot síce rád pil, no ako opitý ešte nikomu neublížil a domov chodil naliaty len s povolením manželky, ktorej vopred oznámil, že sa chystá niekam si vyraziť. S podnapitým Elliotom však bolo skôr viac zábavy ako trápenia. Neustále sa mu vtedy plietol jazyk a rozprával strašné hlúposti, také, že sa na tom musel každý pobaviť.
Ale dnešné ráno preklínal. Ako najväčší hlupák čakal v noci na generálov kvôli plánom vo vojenskom ťažení, no nedozvedel sa vôbec nič nové. Ešte k tomu sa ani poriadne nevyspal z opice!
Joel si zložil z hlavy vankúš, na ktorom mu oťažela ruka z hlavy, lebo mal pocit, že sa pridusí. Hneď na to ho na tvári pošteklili slnečné lúče a načisto ho prebudili z driemot.
„Do pekla!“ Zahromžil a odkopol prikrývku nohou, lebo sa mu už nedalo spať a volali ho povinnosti. Joel Elliot velil devätnásťčlennému armádnemu pluku, ktorý patril pod generála Phillipa Sheridana. Elliot sa osobne sám v sebe vytešoval, že nemusí poslúchať rozkazy výhradne takého nafúkanca, akým bol Custer. Áno, samozrejme, Custer dosiahol viacero úspechov a pre Spojené štáty vybojoval nejednu bitku aj v občianskej vojne, no to ho neoprávňovalo, aby sa k obyčajným mužom správal, akoby boli niečo totálne prízemné! Aj on bol predsa len obyčajným mužom, keď už sme pri tom...
Joel sa posadil na posteli. Nemožné, pomyslel si, keď vyzrel von oknom a uvidel trblietajúce sa iskričky slnečného svetla na mohutných snehových závejoch. Len včera príšerne snežilo a dnes svieti slnko?
„Zvláštne...“ Zafrflal. „Alebo som prespal pár dní?“ V duchu sa zarehotal sám sebe. Potom vstal a vhupol do uniformy, čo znamenalo definitívne prebudenie sa do nového dňa.
Generál George Armstrong Custer sa ležérne opieral o tvrdú stoličku a značne nervózny trhane hladkal svojho obrovského psa Mata. Oproti nemu sedel snáď ešte viac vytočený Phillip Sheridan. Dalo by sa však povedať, že bol možno skôr zúfalý, ako rozčúlený. A do toho šialeného stavu ho očividne privádzal Custer.
„Upozorňujem vás, generál, aby ste dbali na záujmy armády. Nie ste predsa sám sebe pán, tu nejde len o vás!“Custerovi ironicky šklblo kútikmi úst.
„Ja dbám na záujmy celej Ameriky, Phillip.“ Vychŕlil zo seba. Vrchného generála oslovoval menom, aj napriek tomu, že sám bol od Sheridana takmer o desať rokov mladsí – ďalší prejav Custerovej uvoľnenej, drzej morálky. George totiž absolútne nerešpektoval pokyny nadriadených, pokiaľ mu stáli v jeho vlastných malicherných cieľoch.
Sheridanovi začínalo z Custerovej povahy pomaly, ale isto preskakovať. Keby mohol, poviedol by svoje pluky a Siedmu kavalériu on, no sám mal rozkazy, že túto kampaň, ktorú vláda ani v najdivokejších snoch nespájala s pojmom „neúspešná“ má poviesť práve George. Sheridan však začal nadobúdať pocit, že v jeho rukách sa môže s milíciou stať všeličo. Custer mal totiž priveľké ambície, ktoré sa mu raz určite nevyplatia. A možno sa to stane v tej najnevhodnejšej chvíli...
Phillip si sťažka vzdychol, lebo chápal, že s Georgom nemá nijakú cenu sa hádať. Navyše za dverami a stenami chatrče načúvali desiatky zvedavých uší, čomu sa nedalo ubrániť a Sheridan nerád rozoberal záležitosti, ktoré mali ostať len medzi generálmi pred ďalšími nechcenými nadšencami, o ktorých vedel, že tam niekde sliedia! Preto obetoval opäť kúštik vlastnej autority a podvolil sa Custerovmu cynickému jednaniu.
„Môžeme teda pristúpiť k vypočúvaniu zveda?“ Vyštekol Custer podráždene. Sheridan neodvetil, len sa chladne díval Georgovi do očí. Rád by mu povedal, že raz na svoje ambície a postoje tvrdo doplatí, no v tejto chvíli sa mu to zdalo ako úplné mrhanie slovami.
Nuragset-Thi, ktorého výrazná červená pokožka teraz, za jasného dňa vynikla ešte väčšmi, vstúpil do vyhriatej drevenice a posadil sa oproti generálom. Nebol nesvoj, skôr sa vyžíval v tejto situácii, pretože sa cítil byť dôležitým. Custer ho uprene pozoroval. Ruky v elegantných bielych rukaviciach až po lakte mal zložené pred sebou, pred svojou tvárou a prsty spojené každý s tým opačným na druhej ruke sa dotýkali takmer na milimeter presne. Bol napätý a sústredený.
„Povedzte... Nu...“ Zarazil sa.
„Nuraget-Thi.“ Doplnil ho Sheridan pochlebovačne.
„Ako ste ich našli? Kde sú?“
„Pri rieke Washita.“ Vysypal Nuragset-Thi stručné informácie. Custer naoko uznanlivo pokýval hlavou. Hneď na to si rozplietol svoje precízne zložené prsty a ruky vrátil do normálnej polohy; jednou si podoprel bradu a druhá mu mimovoľne skĺzla na koleno. Pochopil, že Nuragset-Thi nie je ten najposlednejší zúfalec, čo k životu nutne potrebuje teplý pohľad od svojho generála. Vycítil, že je to chladný vrah, schopný zapredať pre vlastné ciele dušu diablovi. Svojím spôsobom bol rovnaký, ako Custer.
„Koľko dní cesty?“ Vyšplechol George tento raz naliehavejšie a bez zbytočných cukrových motúzikov.
„Jeden a jedna noc na utáborenie.“
„Počet bojovníkov?“Pri tejto otázke sa Nuragset-Thi pozastavil. Spomenul si totiž, že v dedine žiadnych bojovníkov nevidel.
„Nie sú tam, pane...“ Odvetil potichu. Custerovi sa dvihla hruď a takmer ho vynieslo zo stoličky. Na perách mu zahral víťazoslávny výraz.
„Ste si istý?“ Uisťoval sa.
„Áno pane, žiadnych bojovníkov som nevidel.“ Priznal Nuragset-Thi. Georg sa chcel vytratiť a oznámiť svojej Siedmej kavalérii, že odchádzajú, bez najmenšieho povšimnutia si vedľa sediaceho Philipa Sheridana. Obrátil sa však ešte k Nuragset-Thimu s nazlosteným výrazom.
„Ak ma klameš, vlastnoručne ťa zabijem, Indián...“ Zasyčal a vzrušený vybehol von s Matom v pätách. Sheridan tak prudko vstal zo svojej skromnej drevenej stoličky, že sa okamžite prevrhla a trielil za Custerom.
„Čo mienite robiť, George?!“ Zreval mu takmer pri uchu. Custer pridal do chôdze.
„Vojak,“ obrátil sa na prvého podriadeného, čo mu prišiel pod ruku, s prehľadom ignorujúc Sheridana, čo popri ňom už takmer bežal. „Zvolajte mi majorov, Elliota, Dunsmana a Pershmita. Nech okamžite prídu ku mne.“
„Eliiot, Dunsman a Pershmit patria pod moje pluky!“ Zvolal Phillip rozčúlene.
„No povediem ich ja.“ Custer po ňom fľochol zelenými očami a znovu pridal tempo svojmu kroku.
„Čo zamýšľate? Myslíte si, že sa ma zbavíte ako nepotrebnej krysy? Mám taký pocit, že zabúdate, kto je váš nadriadený!“ Vrieskal Sheridan.
„Som nadriadený sám sebe a Siedmej kavalérii,“ odsekol Custer. „Osadu bez bojovníkov dokážem dobyť aj sám.“
„Ste tak zaslepený sám sebou...“ Sheridan mu skočil do cesty, aby ho zastavil. Mal v tomto tábore privysokú hodnosť na to, aby musel za Custerom utekať ako malé decko.
„Priveľmi sa spoliehate na svoje vlastné ego, George. Nechcel som, ale nedá mi nepovedať vám to! Začnite sa už konečne rozhliadať okolo seba.“
Custer naňho vrhol nepríjemný mrazivý pohľad, ktorý Philipa schladil natoľko, že sa mierne stiahol dozadu. Georg sa začal obzerať dookola.
„Deje sa niečo?“ Opýtal sa Sheridan navonok kľudne, no stále mu bolo v tóne hlasu cítiť, že je vyvedený z miery.
„Áno,“ odvetil Custer úsečne. „Rozhliadam sa predsa. Vďaka za radu, už vidím majora Dunsmana...“ A opäť sa chcel vymaniť Sheridanovi spod područia. Ten mu však skočil do cesty a svalnatou rukou ho silno schmatol rovno za golier kabáta. Custerov pohľad bol ako vražda, po ktorej ostanete žiť. Phillipovi dokonca pohľad do jeho zvláštnych zelených očí navodil nevoľnosť, no kontroloval sa, aby to nevzdal a nadobro sa neodvliekol kamsi do ústrania. Jeho zlosť vyhrala, pretože bola väčšia ako šialenstvo, či neznámy strach. Stále pevne zvieral čierny lem generálovho kabáta a díval sa mu pri tom priamo do tváre. Custer znervóznel a sýtozelená farba v očiach mu od nenávisti doslova zasvietila!
„Okamžite ma...“ Snažil sa precediť pomedzi zuby.
„Teraz mam počúvaj ty namyslený smrad,“ vyštekol Phillip. „Je mi jedno či ma zabiješ, niekto ti to totiž povedať musí!“ Generál Sheridan hovoril veľmi tichým, no zato nebezpečným tónom. Ozvalo sa i rušivé Matove vrčanie, ktoré by prerástlo zrejme v oveľa viac, keby si Sheridan dovolil aj nejaké iné gesto, než chytiť Custera pod krk. „Ja viem čo si zač a čo za špinu to nosíš v sebe. Tvoje plány sú priveľmi podlé na to, aby sa ti z nich nejaký podaril, George a upozorňujem ťa, že pokiaľ máš so mnou spoločných pár plukov armády, budeme zdieľať všetky plány a dohody, či sa ti to páči, alebo nie. Pokiaľ sa dozviem, že nerešpektuješ čo som ti teraz povedal, správy poputujú rovno do Washingtonu, rozumel si?!“ Pri posledných slovách už zvýšil hlas, aby snáď Custerovi naznačil, že z neho nemá strach. Pustil ho a on bez slova odišiel. Sheridanovi však následne na to prišlo tak zle, že si musel ísť okamžite ľahnúť do svojej chatrče. Najradšej by sa v tej chvíli zmenil na obláčik dymu. Nie pre to, že by mal strach z ich vzájomnej konfrontácie, to nie. V mysli ho totiž mátali Custerove až démonické očiská a to mu naháňalo hrôzu. Bol to samozrejme, len obyčajný muž, no nik, ani Sheridan, ani vojaci v tábore, ani Washington, možno ani Boh nevedel, čo všetko sa v tom chlapovi skrýva. Phillip bol však presvedčený, že to nie je nič dobré a dal by za to kľudne do ohňa i vlastnú hlavu!
Joel Elliot v to ráno raňajkoval pokojne. Práve dojedal posedný kus diétneho suchára s maslom, keď do jeho chatrče vtrhol Xavier Legrand [Gzavje Legrand">, francúzsky desiatnik.
„Monsiuer... hľadá vás generál Custer!“ Pachtil. Elliot ostal mierne zarazený, no pozviechal sa a zvyšok jedla nechal na tanieri.
„Neviete prečo si ma zavolal?“
„Je ne sais pas, monsieur.“ (žə nə se pa, məsiə - neviem, pane) Odvetil v krátkosti.
„Kde ho nájdem?“
„Il est déjà... vo svojom stane, monsieur...“ (Il e deža – je už... vo svojom stane, pane) Lámal Xavier francúzsko-anglicky.
„Merci, Xavier, au revoir.“
„Au revoir, commandant Elliot.“ (dovidenia, major Elliot)
Custer vystupoval na porade ako obvykle veľmi chladne a autoritatívne. Vyvalil na majorov Dunsmana, Pershmita a Elliota svoju vopred dopodrobna premyslenú prednášku o vpáde do Čejenskej osady. Naozaj, Custerove porady by sa nemali nazývať poradami, ale skôr výučbou. Na porade sa totiž generál radí s majormi... aspoň náznakom, čo Custer nikdy nerobil. Okrem toho si Elliot všimol, že generál je vyvedený z miery, no radšej nechcel vedieť prečo. Čo už za udalosť dokáže znervózniť takú kocku ľadu, akou bol Custer? A ešte väčšmi bola podozrivá neprítomnosť generála Sheridana...
Plán bol sformovať pluky a vyraziť ešte toho doobedia. Na noc sa malo vojsko utáboriť pod šírim nebom a skoro ráno opäť vyraziť vpred. K osade Čejenov tak podľa zveda Nuragset-Thiho dorazia ešte stále zavčas rána. Využijú moment prekvapenia a dedinu zdevastujú.
Sheridan vyzrel z okna svojej chatrče. Zachytil už len ako Custer na čele Siedmej kavalérii s troma Phillipovými plukmi vzadu opúšťa tábor.
Comments
Pridať nový komentár