Vlk samotár nevlastnou vinou.

Nie o city ochudobnený,

to z divočiny odchovaný

samota mu prúdi žilou.

Je tichý pozorovateľ.

Ani lovec, ani obeť,

len vlastných myšlienok spleť,

spleť skrytá pod lístia posteľ,

spleť vôní v šiškách borovíc.

Tak spätý so svojím svetom

a zároveň tak vzdialený,

to si ty, človek,

i ukradneš, i mrháš tým.

Vlk samotár – opája ho vlastná nora.

Jej vône, jej zem, tá špecifická čiernota,

jeho samotársky svet, čo hltá

všetky svety dookola.

Vlk samotár – u líšok prespáva,

keď má vlastnej nory dosť,

on, nepozvaný hosť,

nech naplní sa prázdnota.

Nerozhodné divadielko v´vlčej svorke,

obľúbenec samotár,

čo chce byť predsa toľko sám, zrazu nevie,

čomu prednosť dá.

Skúpa na svoj svet, vlk samotár,

obchádzam tam a späť.

Skúpa na svoj svet, vždy ma bude mátať,

či inej cesty niet.