Cestovali sme v autobuse so súťaže Hviezdoslavov Kubín, kde som opäť neuspela. Vedľa mňa sedel prvák z našej školy, zlatý chlapček, a oproti vychovávateľka. Po chvíli sme sa s chlapcom začali rozprávať.  Bavili sme sa o budúcom povolaní.

"Čím chceš byť, keď budeš veľká?" spýtal sa ma, keďže vedel, že som deviatačka a niekam ísť musím.

"Ešte neviem." odpovedala som mu.

"Ja chcem byť vojak," zdôveril sa mi. "Ty by si nechcela byť vojačka?"

"Nie."

"Prečo?" spýtal sa ma.

"Pretože vojaci zabíjajú ľudí." vysvetlila som mu.

"Nie, vojaci zabíjajú vojakov." nedalo mu to pokoja.

"A vojaci nie sú ľudia?" spýtala som sa ho.

Vychovávateľka sa na mňa usmiala a chlapec stíchol.

V mysli som mu túto otázku zopakovala ešte mnohokrát a verím, že som ho priviedla aspoň k chvíľkovému zamysleniu sa nad tým, čo vlastne je úlohou vojakov. A či je to naozaj cesta pre neho....

Áno, vojakov svet potrebuje. Každá jedna krajina. Sú to isto ušľachtilí ľudia a my si často neuvedomujeme, čo pre našu, alebo aj inú krajinu robia. A sme na nich hrdí. Ale pre nás, obyčajných ľudí, zabíjanie patrí ku kriminálkam, vojenským filmom a podobne. Preto je povolanie vojakov z môjho pohľadu trochu desivé, a zároveň je to poslanie. Veď položiť život za svoju krajinu, nie je len tak.