,,Ale už toho mám plné zuby!“ skríkol Jack nahnevane. ,,Ešte raz sa ma niekto spýta, či by sme nešli do hôr, odtrhnem mu hlavu!“
Fred prevrátil očami. Jack sa vždy takto správal, keď niekam vyrazili, ale keď sa vrátili domov, hneď sa tváril ako hrdina sveta, hoci to vždy celé bol Fredov nápad.
Aj teraz to bol Fred, kto navrhol, aby počas ich spoločnej dovolenky v Tibete zašli do Himalájí. Nie na Mont Everest, ako to mnohý horolezci zo zahraničia spravili. Len na kraj hôr, aby si obaja vychutnali to ,,zamrazenie“. Lenže teraz zablúdili.
Fred totiž navrhol, aby išli rovno za nosom, ale silný vietor ich niekoľko krát prinútil zmeniť smer. Čoskoro už vôbec nevedeli, odkiaľ prišli, ani kam idú. Vetra i snehu pribúdalo, viditeľnosť sa zhoršovala, zima detto. Akoby sa im Himaláje rozhodli poriadne sťažiť cestu. Skúsili sa obrátiť a vrátiť sa späť, ale to ich ešte väčšmi domotalo. Teda toto by doma v Anglicku rozhodne nezažili!
Fred kráčal niekoľko krokov pred Jackom a drkotal pri tom zubami. Takú zimu ešte nezažil, mal pocit, že je v ľadovej vode. Odrazu sa za ním ozvalo žuchnutie a prekvapený výkrik. Fred sa prudko obrátil a očami hľadal Jacka, ale nikde ho nevidel.
,,Hej, Jack!“ zakričal.
,,Ja som zmenil smer, pomôž mi, au!“ ozvalo sa kdesi bokom od Freda.
Fred sa tam rozbehol. Vtedy zbadal jeho čiernu čiapku, ktorá v snehu svietila ako maják v tme. Keď si k Jackovi Fred kľakol, hneď všetko pochopil. Jack sa až po hruď zaboril do snehu.
,,Chcel som ťa obísť, ale neodhadol som vzdialenosť. A potom som sa prepadol do tejto... diery?“ ozval sa Jack namrzene, hoci musel kričať, aby ho bolo v hukote vetra, ktorý ešte zosilnel, počuť.
Fred odhodil svoj batoh, chytil Jacka pod pazuchy a skúsil ho vytiahnuť. Nešlo. Bol príliš ťažký. Jack sa mu pokúsil pomôcť a sám sa snažil dostať von. Bezúspešne. Iba sa viac ponoril.
,,Prestať sa tak metať, lebo sa prepadneš do nejakej ľadovej jaskyne a o sto rokov ťa nájdu ako zmrzlinu!“ okríkol ho Fred. Znova sa Jacka pokúsil vytiahnuť. Nešlo to.
,,Moc pozeráš televíziu.“ poznamenal Jack. Zrazu znehybnel a vyvalil oči na niečo za Fredovým chrbtom.
Fred sa obrátil a hneď Jacka pustil.
Asi tri metre od nich stála dva metre vysoká, mohutná a chlpatá postava. Nevideli ju dobre, bránila im v tom tá prekliata fujavica. Postava až nápadne pripomínala gorilu, ale čo by tu tá robila? Potom zničohonič zmizla.
Fred zízal na miesto, kde predtým stála, ešte dobrú minútu. Nezdalo sa mu to? Z myšlienok ho vytrhol Jackov hlas:
,,Môžeš ma odtiaľto konečne vybrať?!“
Fredovi sa to nakoniec podarilo, dokonca prekvapivo rýchlo. Kým zo seba Jack oprašoval sneh, Fred si batoh vyhodil na plecia a šiel sa pozrieť na miesto, kde stála postava. Jediné, čo tam našiel, boli obrovské stopy.
,,To vyzerá ako stopy Bigfoota.“ ozval sa Jack, ktorý podišiel k Fredovi.
,,Prestaň, Bigfoot nežije a keby aj áno, tak podľa povestí v kdesi v Kanade!“ odsekol mu Fred. ,,Toto je niečo iné...“
,,Ja viem, čo to je!“ zvrieskol zrazu Jack, až Fred nadskočil. ,,Tu vraj žije Yetti, tvor podobný Bigfootovi, lenže je celý biely!“
,,Nič také neexistuje.“ odbil ho Fred, ale už si tým nebol až taký istý. Čo ak má Jack pravdu?
Kým sa rozprávali, úplne sa vyčasilo, ešte aj slnko vyšlo spoza mrakov. Fred sa okolo seba poobzeral a hneď vedel, kde sú a tiež kadiaľ majú ísť.
,,Poď, vypadnime odtiaľto.“ Otočil sa a rýchlo kráčal preč. Jack pokrčil plecami a nasledoval ho.
Ale stále sa nevedeli zbaviť pocitu, že ich niečo sleduje. Mohol to by ten bájny Yetti?
Fred potom celý život sám seba presviedčal, že nie. A Jack mu to nepripomínal.