Keď kráčam, dívam sa do zeme. Dávam pozor, aby som nezakopla, a to až tak, že nevidím dopredu. 

Na chodník padá dážď a zo zeme sa vyparuje jarná vôňa. Vtáky moknú v korunách. Je mi tak ťažko. Padla som ako kvapka a už sa neodlepím. Môžem sa len vypariť naspäť do univerza, keď to všetko prejde a zase začne svietiť sviečka. 

***

Možno už toho máme obaja dosť. Ty a ja. Keď som tam stála, triasla sa a ty si mi hladil slzy. Neviem, čo povedať. Tak sa len dívam zo svojho najhlbšieho vnútra a prahnem, aby si mi ten pohľad uveril. Moja tvár v tvojich dlaniach a môj doterajší život mi ako splaška hovien tečie pred očami. Cítim pach cudzích mužov, ich zvierací pud, od ktorého ma očisťuješ a ja plačem a plačem. Lebo to zo mňa padá. Na zem a pod zem; plačem ešte aj teraz. 

Nič odo mňa nechceš, možno ani tie sekundy, minúty a bozky. Predstavy nás dvoch, samých v prítmí, sny o dokončenej láske. Tiež ich mám.

Sme ďaleko a na neurčito dlho. Vlastne sme vždy boli. Ale zrazu je to ako veštba z kariet, že sme dva stromy so spletenými korunami bez záväzku a strachu. Je jedno kde si a kde som ja, máme sa jeden v druhom, ako chromozómy. Neoddeliteľne. A to ma drží nad hladinou. Že sme viac a zároveň nič viac ako priatelia.

***

Na streche dážď počuť viac a udiera silnejšie. Bičuje môj pohľad na zem. Je to smutne krásne – nebyť už tam dole, sama medzi ľuďmi.

Teraz som sama so sebou.