„Klop.“

„Klop.“

„Klop.“

„Klop,“: počúval zvuky, ktoré už neexistovali. Všetko bolo zahalené nejasným  povlakom. Poznal ho dôverne. Odkedy sa zjavil, nebolo počuť. Stromy, rastliny, jedlo, vodu. Mysle. Všetko. Nič.

Pomaly vstal z lôžka, oprášil odev a vykročil. Tam, kde malo byť slnko. Mal tam byť zvuk. Vyššia prítomnosť. A po každom kroku malo byť počuť aspoň jemné puknutie haluze. Poryv vetra. Keby len mucha...

V duchu veľa prosil. Prosil o spriaznenú dušu. O malý náznak zmyslu. O lepšiu obuv, aj o lepšiu výzbroj v boji so svetom. Prosil však aj o jablká, zeler a bobule. Niekedy by sa zišla aj kniha. Najväčšmi zo všetkého by ale uvítal zvuk. Malý náznak toho, že svet funguje tak, ako má. Bol to ten povlak, alebo to bolo v ňom? Toľkokrát sa pokúšal kričať. Toľkokrát otváral ústa, máchal rukami, kopal do vecí. Nakoniec to vždy skočilo rovnako. Po nejakom čase našiel zaprášené ovocie, napchal sa ním doplna a zaspal. V spánku ich počul. Tušil, že sa blížia. Dokonca niekedy akoby ho zo spánku vyrušil ich pohyb. Ale keď sa postavil, všetko bolo rovnaké. Ponuré a strnulé. Oči si pretrel, aby nevyšiel z cviku.

Niekedy videl zvieratá, ako bežia lesom. Tým ticho nevadilo, srnky sa i tak pohybovali takmer nehlučne. Spočiatku sa tešil, ako nehlučne sa naučil pohybovať, no skoro zistil, že  zvuky nie sú. Mľandravé hnilobné ticho. Zažiera sa do pórov a mozgových závitov až tak, že časom začneš uvažovať nad tým, či sa nerozprávaš sám so sebou, alebo ti niekto za chrbtom šepká hatlaninu, ktorú nazývaš svedomím. Nie, takto sa dlho fungovať nedá. Preto si vymyslel rozptýlenia, hry a príbehy. Bariéry pred svetom. Svetom, ktorý teraz už tvoril len on sám, nadávky na osud a povlak, ktorý nechce zísť, nech by sa snažil akokoľvek. Iste, existujú veci medzi nebom a zemou, ale ako prísť na to, kde je nebo a kde zem, keď už netuší, čo je pravda, a či skutočne existuje?

Aby nezabudol, aké je to byť človekom, navykol si hádať sa. Hry zo zásady nehrával, sám nad sebou mohol iba vyhrať, ale to znamenalo zároveň istým spôsobom aj prehrať, čo bolo neprijateľné. Ak by vnútri prehral, mohol to rovno vzdať. Preto sa hádal.

Hádal sa najmä so sebou a musel uznať, že niekedy sa dokázal fakt nahnevať. Mohol sa hádať ešte s rastlinami, alebo vodou, tie však neodpovedali. Najčastejšou témou hádok bolo to, či skutočne žije, alebo je iba preludom a celý tento absurdný stav je len výplodom nejakého chorého poryvu mysle. Najviac ho ale na hádkach rozčuľovalo to, že nikdy nevyhral. Prímerie mohlo nastať iba vtedy, ak v sebe zakopal pomyseľnú vojnovú sekeru a venoval sa dôležitejším veciam. Nájsť potravu, vodu, umyť sa. Nachystať si lôžko niekde v príjemnej časti lesa a udržať v sebe prímerie aspoň pred spánkom. Počas zaspávania to už bolo jednoduchšie. Občas mal pocit, ako keby časti jeho mysle prestali spolu súperiť a dohodli sa na prímerí iba preto, aby si mohol dopriať pár hodín spánku. A to ho dokázalo povzbudiť, predsa len existoval na svete ešte niekto, komu na ňom záleží. I keď vlastne ... bol to on sám.

Vstávanie bývalo práve preto náročnou činnosťou. Okrem otvorenia očí bolo potrebné znovu zadefinovať kým je, zrekonštruovať hodnotové rebríčky,  zhodnotiť, či je jeho meno prináležiace, plus celá škála ďalších činností, ktoré ho mali umiestniť do sveta a nakoniec... bolo potrebné zohnať jedlo.

Rána, kedy nebolo počuť klopkanie boli jednoduchšie, vtedy nebolo potrebné premýšľať nad nepotrebnými a neexistujúcimi vecami. Vedel, že klopkanie dávno prestalo existovať a predsa ho niekedy začul. Klopkavé rána boli ťažké najmä preto, že ten zvuk ho provokoval. Relikt sveta, ktorý kedysi poznal, ale na iné veci z neho si spomínal iba ťažko a ich rekonštruovanie znamenalo príliš veľké úsilie, ktoré nakoniec neviedlo k ničomu. Dôležité bolo predsa iba jedlo a miesto na spánok. Všetko ostatné sa stalo časom nadbytočné. Neexistujúce zvuky ho dráždili najmä preto, že boli také zreteľné, že ich jednoducho nebolo možné poprieť. Neboli však natoľko zložité, aby si ich nemohol vybaviť aj napriek tomu, že boli nepotrebné. Zvuky boli čistota. Vo forme, v akej ich poznal boli priam dokonalé, pretože nemali povlak. A boli súčasťou sveta, v ktorom kedysi svietilo slnko. Predsa ho však zneisťovali.  Nútili ho hádať sa až do nepríčetnosti, čo malo za následok hlad, lebo pri hádkach sa nedokázal sústrediť na jedlo. Miloval ich. Bola to ozajstná láska – miloval ich a zároveň nenávidel. Uvedomoval si, že to bolo práve prekliate ranné klopkanie, ktoré ho už toľkokrát dohnalo na pokraj smrti, keď kvôli nemu takmer nedokázal nájsť jedlo, alebo vodu. Miloval ho, lebo mu pripomínalo vlastnú smrteľnosť.  Klopkanie malo iba jedinú chybu.

Neexistovalo.

●●●

Niekedy mal pocit, že s povlakom prestal jestvovať aj čas. Nemal si to však ako overiť. Nič tomu nenasvedčovalo - ovocie rástlo, voda plynula, rastliny sa tvárili, ako keby ročné obdobia existovali naďalej.  Miesto na spanie sa v určitých intervaloch zaobstarávalo ťažšie, ale nevedel už, prečo to tak bolo. Tie obdobia nemal rád, strávil hľadaním jedla a lôžka príliš veľa času. Neostal čas na zvuky. Na potešenie. Na nenávisť. Na začudovanosť. Na pocity.

Pocitov nebolo veľa. Ale iba tie povlak nepokryl.

Čím bola zima tuhšia, tým menej času mal na seba. Potreboval prežiť. Aj keď už vlastne nevedel prečo. Nemal už ani silu sa hádať. Vedel, že zašiel kvôli zime priďaleko z jeho lesa. Povlak bol všadeprítomný. Pred spánkom lôžko nevyčistil dôkladne a kvôli zime zaspal ešte predtým, než si stihol utriediť myšlienky a ukončiť hádky. Studený vzduch ho donútil vstať skôr než zvyčajne.

V hlave zazneli známe zvuky.

„Klop“

„Klop“

„Klop“

Neexistovali. Usmial sa. Čakal na posledný zvuk.

„Klop“

Vedel, že teraz mal vstať.

„Klop!“

Tento zvuk bol reálny. Skutočný. Cítil ho na koži. Zdesene vyskočil z lôžka. Zvuky predsa už neexistujú!

Obzrel sa smerom, odkiaľ zvuk pricházal. Ešte si spomínal, ako sa to robí. Bola tam postava.

Pohla sa smerom od neho.