To je tá otázka. A ďalší z paradoxov literárneho sveta. Kým totiž začiatočníckych mladých autorov nadmieru spokojných so svojimi prvoplánovými produktami skúsenejší intenzívne nabádajú na opravovanie a škrtanie, zúfalých prekopávačov vlastných diel naopak odrádzajú od ďalšej prerábky a vylepšovania. Pripomínajú, že raz treba prestať, inak kniha nikdy svetlo sveta neuzrie, že treba dielu zachovať pôvodný náboj a nové skúsenosti uplatniť v novom diele, no a napokon argument najdrsnejší – zlá kniha sa vraj nijakou prerábkou dobrou nestane. Kde je teda pravda? Čo má autor po dopísaní prvopisu robiť? Je horšie priveľa alebo primálo prerábania? A čo sa vlastne pod pojmom prerábanie myslí?

Hlavne posledná otázka je zaujímavá. Hoci prepisovanie či prerábanie sa na stránkach venovaných písaniu pretriasa často, stále si nie som načistom, či si pod týmto pojmom predstavujeme všetci aspoň približne rovnakú vec. Pre mňa je prerábanie dôkladné prejdenie si celého diela a zmena približne každej druhej vety v ňom. V drvivej väčšine prípadov sa však mení len vyjadrovanie, nie obsah – ak zmením aj niečo v obsahu, väčšinou je to oprava malých dejových nezrovnalostí, faktických nedostatkov a podobne. Škrty alebo pridanie textu dlhšieho než odstavec sú veľmi vzácne a rovnako vzácne sú aj prepisy statí, ktoré sú také zlé, že obyčajná úprava viet im nepomôže a treba začať odznova. Na smerovaní deja sa však nikdy nemení nič. To je prerábka u mňa. Menšie zmeny ako prerábka nazývam revízia – tou je pozorné čítanie a oprava tu slova, tam slova, len vzácne aj dlhších formulácií.

Teoreticky však existuje oveľa viac možností. Pre niekoho môže byť prerábkou zmena priemerne jedného slova v odstavci. Pre iného zase ponechanie priemerne jedného pôvodného slova v odstavci. Niekto možno nechá začiatok úplne nedotknutý a len koniec od istého bodu prepíše absolútne de novo. Teoreticky môže nechať bez zmeny aj koniec a prepísať absolútne od základov začiatok. Alebo zostanú začiatok aj stred nedotknutý, ale rapídne sa prepíše stredná časť či časti… Niekto možno odstráni/pridá líniu, postavu, dejový prvok a celý text postihne iba jedna rapídna zmena, totiž adaptácia na tento nový fakt. A niekto možno dejovo neponechá z pôvodnej verzie ani kameň na kameni…

Mala som možnosť sledovať opakované zúfalé prepisovanie románu autorkou, ktorá sa po ôsmej verzii vyjadrila, že s prvou verziou má spoločného už len autora a postavy. Tak to je naozaj sila. Neviem si predstaviť, že by som tak drasticky menila dej. Dá sa v takom prípade vôbec hovoriť o tej istej knihe? Ale v prípade, že áno – ako potom niekto môže povedať (a nie jeden!) – že “tejto knihe už vôbec nijaká prerábka nepomôže”?

Neviem. Proces prerábania je u mňa opradený značným tajomstvom. A tajomstvom zostáva aj to, či prerobenie už raz vydavateľmi odmietnutej knihe pomôže alebo nie. Niektorí zarputilo tvrdia, že nepomôže. Iné prípady – ale opäť známe len z počutia – naznačujú, že áno. Moja skúsenosť, ktorá zahŕňa prerábanie bez významných zmien deja, je, žiaľ, taká, že prerobenie ešte neprinieslo nijaké uspokojivé výsledky. Lenže nehádžem flintu do žita, lebo prerábanie je pre mňa stále pomerne nový pojem. Preto asi nemám právo vynášať nejaké závery.

Jedno je však podľa mňa isté. Skúsenosti z literárnych serverov aj z toho, čo sa predáva, napovedajú, že forma je pri dojme z knihy ďaleko, opakujem ešte raz ďaleko pred obsahom. Takže ak má kniha aspoň ako-tak stráviteľný obsah a pôvodná príšerná forma diela bola len následkom autorovej neskúsenosti a nie netalentovanosti, nič nie je stratené. A dokonca – dovolím si vysloviť kacírsku myšlienku – možno nič nie je stratené, ani keď je obsah úplne nafigu. V podstate neexistuje chyba, ktorú by dostatočne dobré spracovanie nezakrylo. Pokrivkáva logika deja? Dáme tam nadprirodzené javy alebo zaplavíme čitateľa tak zložito vyzerajúcim “odborným” vysvetlením, že to zhltne aj s navijakom. Nefunguje motivácia postáv? Budeme do čitateľa hustiť toľko omáčok plných myšlienkových pochodov – a náležite ochutených, samozrejme – až napokon uzná, že postava koná jediným možným logickým spôsobom. Slabý dej? Aj pri ničnerobení sa dá za dostatočne dobrej štylizácie baviť – jedno z desiatky najlepších diel, aké som kedy čítala na literárnych serveroch, nemalo žiadny, ale naozaj žiadny dej, ale to si skoro nikto zo zástupov nadšených čitateľov nevšimol. Klišéovitý dej? Ozvláštnime ho o originálne detaily a vyjadrenia.

Je to poburujúce? Ale presne na tomto princípe fungujú mnohí bestselleristi. Dej ich kníh prerozprávaný vlastnými slovami znie neuveriteľne hlúpo, okolie sa mi smeje, čo čítam také somariny. Lenže tie somariny sú v knihách podané nesmierne uveriteľne. Nuž a ak do pojmu prerábanie zahrnieme aj zmeny deja, naozaj nevidím jediný dôvod, ktorý by teoreticky bránil hocijakej zlej knihe stať sa dobrou. Okrem toho, že autor až na tak úchvatné spracovanie nemá, samozrejme. Limity autorovho talentu sa mi vidia byť najvážnejšou prekážkou prerábaní.

Ešte pár mojich hypotéz, ktoré preverí čas:

- Ak múza kope aj po napísaní, je absolútna hlúposť sa prerábaniu brániť. ALE ak sme boli aj s predošlou verziou knihy spokojní, je zase absolútna hlúposť nenechať si ju v inom súbore. Akúkoľvek zmenu, kde sa vyskytne čo i len náznak autorových pochybností, že to nie je zmena k lepšiemu, treba zálohovať.

- Opravy gramatiky a hrubých porúch štylistiky sú vhodné vždy, nech ide o bársakú verziu po bárskoľkých rokoch.

- Dá sa prerábkou kniha zhoršiť? Myslím, že áno, v prípade, že autor pre stromy prestane vidieť les. Čiže sa mu popri vŕtaní sa v presnej formulácii čohosi stane, že zdanlivo lepšou formuláciou dejovo spraví nejaké faux pas. A môže sa to stať aj v prípade, ak sa autor sám nezlepšuje, ale zhoršuje – či je však tento jav vôbec možný, by už bolo na inú (a veľmi zaujímavú) debatu.

- Najlepšou indíciou, kedy prestať prerábať, je podľa mňa okamih, kedy už pochybnosti autora, či text zlepšuje, prevládnu nad prípadmi, kedy si je istý, že ho naozaj zlepšil. Toto sa mi ale ešte nikdy nestalo. :-)

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.