Vracia sa mi spat co som kedy urobila, minulost ma dobehla, dobehol ma moj vlastny strach a pocit menejcennosti.

Moja vlastna obrana sa otocila oproti mne do mojho vlastneho boja...Egoisticke zrkadlo so zastitou usmievavej a uprimnej tvare..nikdy som tomu nerozumela preco to robim, kde si to cele kompenzujem , preco tak zrazu sa zmenim.

Teraz to vidim ibaze opacne. Ako som ublizovala druhym nevidiac, ze to bolo naozaj velmi bolestne a teraz prezivam to iste ja.. len sa chvejem vnutorne a chvejem citim sa v neslobode a klietke, ale len svojej vlastnej, kdezto neviem kde je pravda.. nerozumiem tomu, kde je pravda a kde nie, vlastne svojmu vlastnemu zrkadlu nerozumiem a nevidim, preco to co sa zda z vlastneho egoistickeho ja vyzera byt nevinne a len hra ale v skutocnosti to rani..preco je medzitym taky rozpor?

Bolo mi povedane ze vernost je naivna...a to som si myslela aj ja,   som voci tomu bojovala v podstate voci svojej minuosti, a ranam z detstva..bojovala svojim egom.

Ale to ego sa nakoniec otocilo proti mne a uz nechcem. Chcem cisty a dobry pocit ano chcem opat to co nemam,  je to egoisticke?

Neverim sebe, citim to velmi jasne ako neverim , ako som zo seba rozpadnuta ako to je stale len moje zrkadlo a moj vlastny boj...a boli to velmi ked nevladzes si klamat ze to bude dobre, ze ty to v sebe usporiadas a bude to dobre lebo mas v sebe veci, ktorym veris naplno. Ony ti v podstate nepomozu len urobia malu zaplatu na dusu a telo , ale naozaj to bude dobre az ked dojdes k sebe samemu, a tie vsetky neduhy cez svoje potlacane slzy naplno vypustis a s otvorenym srdcom pustis do seba nech v tebe vyhniju a vykvasia ze ty sa k nim postavis a stou hrbou bolesti ich naplno objimes.

Ver, ze s tym ti nikto nepomoze a nemozes to hadzat nikomu na plecia. Je to len nas osobny boj, neustaly a  vecny. Verim, na konci bude jasne svetlo, ktore neuvidis, kym nepride tma..