Zbadal som ťa raz tam v autobuse pozrela si na mňa a ja na teba celý život s tebou prežiť som tam musel a potom si vystúpila Cynický môj pohlad už s nezáujmom bočí nevystupuj! zostaň! – však kričia moje oči Netešila ťa snáď skrytá prosba v nás? prečo si ma samého tu luďom napospas nechala sa dívať do okenného rámu na tvoj miznúci odraz – či na panorámu? Vystúpila na SAV-ku odišla na konci apríla snáď niekam najesť sa, snáď bola len smädná snáď domov sa napísať náhlila romány spoja číslo 21 ...snáď nastúpi zas o zastávku Nenastúpi! Iní už miesto nej tu sú – Nevstúpiš dva krát do toho istého autobusu... – Znel aprílový večer, tichá nedela pozrel som sa na teba, ty na mňa ja vedel som – i ty si vedela... – či bola to len túžba sebaklamná? To nedozviem sa už, to nedozvie sa nik snáď aj ona teraz na to myslí... možno tiež jej dychtajaci otáznik pri spomienke odoberá kyslík – Tam v autobuse plno cudzích ludí ozbrojených – ich zbraňou je pýcha a žiadne city, žiadne ohlady – ja na okamih prestal som i dýchať keď stretli sa naše dva pohlady – Dnes na náš život spomienky mám kusé na tiché rozhovory, reči tiel však predsa 20 rokov v jednom autobuse som oproti tebe tam presedel Tých 20 liet by som žil donekonečna ty si ale moc skoro vystúpila – je noc a šofér budí ma výkrikom: „konečná!“ a hlavou prúdia mi myšlienok kilá – Všetky tieto moje existencie v niečom snáď podobné sú si – že aj čo človek nezažil, to občas prežije čakajúc na ďalšie autobusy