Epicentrum všetkých vzruchov
človekom lomcujúcim.
To ľudské srdce je.
Tak ľahko doň človek padne.
Prečo neostane priezračne čistým
ako voda v jazere?
Azda preto milí moji,
že dnes už ani tá voda v jazere
nie je čistá-nie tak človek dneška.
Tá čistota sa mení na prázdnotu
ktorá je vari horšia ako kal.
Žiadne city lež prievan v srdci.
Vymietol všetko čo by stálo zato
aby sa kútik úst ešte mihol do úsmevu.
Ten prievan všetko vzal.
A ostal len on.
A včasná búrka vzruchov človekom lomcujúcim.
Vari aby ešte vedel, že žije, prežíva .
Hľa, človek! Ľudské srdce dneška.
Tichý zvon.
Comments
Pridať nový komentár
Milá Raden,
pri čítaní tohto tvojho príspevku som si pospomínal na dávnejšie časy, kedy som ťa začal čítať.
Píšeš priamo ale citlivo. No postupne symboly v tvojich veršoch dostávajú hĺbku.
Hoci pri epicentre všetkých vzruchov sa okamžite otvoril moj zmysel pre dvojzmysel a naraz tvoj príspevok dostal veľmi štipľavo ružové zafarbenie.
Nech ťa Múza neopúšťa!
S pozdravom,
Dušan Damián