Spoznala som ťa v decembri, dvadsiateho prvého,
počas najdlhšej noci v roku
Mal si slnovratové oči: chladné, temné, príťažlivé
ja som však vedela že tu dlho nebudeš,
silný ako víchor ale krehký ako
tulipánová stonka ktorú si zlomil,
cyklus odporností,
neprekonateľná prívalová vlna.

Hovorí sa že dve krivdy nikdy nestvoria pravdivosť,
ale ja som spravila toľko zlých rozhodnutí
že som sa vždy vynorila tam kde som začala
Bolo príliš ľahké zamilovať sa do teba,
ale dostať ťa k tomu aby si aj ty miloval mňa bolo nemožné
Škriabala som tvoju hruď až pokiaľ ti netiekla krv,
až pokiaľ sa mi nezlámali nechty
Ty si sa narodil ako prízrak,
a ja, tvojim telom.

Keď som sa ťa držala, pripadala som si ako v pohyblivom piesku;
Bránila som sa ale stále som sa ponárala do tvojho náručia
Vdychovala som prach, vdychovala som zem,
a moje pľúca sa začali dusiť, spolu z tebou,
dusené tvojou existenciou
Vdýchol si môj dych
vždy keď som ťa objala
umierala som každý deň z tvojou rukou
zamotanou v mojich vlasoch.

Odišiel si dvadsiateho prvého júna,
najdlhšieho dňa v roku
Zahryzla som do smútku a skonštruovala som
v sebe labyrint
ten, do ktorého si ty nikdy nechcel vstúpiť
Počas toho dňa, slnko klesalo pomaly
ťahajúc sa bolestivo po oblohe,
a v ten moment som prišla nato
že čas ma aj tak nikdy
nebude mať rád.