Našla som Smrť ako plače v uličke pri mojom dome. Bol skrčený, triasol sa a vydával zo seba ten fňukavý zvuk myšky ktorý bol ale tíšený spevom nočných vtákov. Schovával sa v tieni a akoby sa bál čo i len pozrieť nahor, schoval si tvár do dlaní.

Smrť sa na mňa pozrel, povšimol si že ho dlho pozorujem. Pozeral sa na mňa tými veľkými modrými očami perfektne orámovanými dlhými mihalnicami. Mráz mu hryzol tvár a nafarbil na červeno jeho nos a líca, a jeho slzy zanechávali zmrznuté cestičky čierneho ľadu na jeho pokožke. "Nechcel som to, bola to nehoda," prosil ma.

Videla som ho ako zahanbene dvíha jeho obeť, maličké mačiatko ktoré bolo napoly zamrznuté a pevne schúlené k sebe. Snažil sa ho dostať k životu, prosiť o niečo, dokonca vzal malinké telíčko a schoval ho do svojho hrubého kabáta.

"Prepáč mi," pošepkal, utierajúc si soplík do rukáva, držiac nevládne mačiatko ako milovanú bábiku. Moje oči sledovali jeho malé šľapaje ako sa prechádzal po uličke hľadajúc miesto kde mačiatko pochová.

Potom som videla Čas, ako pomaly kráčal smerom k nám poťahujúc si z cigarety a sledoval svojho spoločníka. Dlho stál, ale potom ťažkými krokmi prišiel k Smrti, dal mu ruku na rameno hovoriac, "Musíme ísť, koniec hrania."

Čas vzal Smrť za ruku a potom sa otočil na mňa. Neusmial sa. Popohnal Smrť aby prešiel k odpadkovému košu, potom ho otvoril a nevládne telíčko doň vhodil. Cítila som jeho dopad v mojich kostiach a uvedomila som si aké smutné to muselo byť pre Smrť.

Ten sa na mňa znova zadíval. "Prepáč." Povedal mi.

Čas a Smrť potom ruka v ruke kráčali smerom na opačnú stranu cesty, predtým než prešli sa ale poobzerali okolo seba.