Šli lesom hodnú chvíľu. Keď si boli istí, že ich už nebudú prenasledovať zastali. Neďaleko zurčal potôčik, malý, krútiaci sa ako had s priezračnou vodou. Kone s vďačným zafŕkaním sa pohli k nemu, zohli svoje spenené pysky a začali rýchlo piť, akoby sa báli, že čoskoro vyschne.

 Tiona s pomocou elfov vytiahla šíp z Faolinovej ruky. Nekričal. Len krivil ústa v bolestnom úškľabku. Tvár mal bledú. Jeden z elfov vytiahol z brašne bylinu zvanú Dračí chvost. Rástla len na vysokohorských lúkach. Mala zúbkované, malé listy s bielym kvetom. A práve kvet, ktorý sa nanesie na ranu byliny má hojivé účinky. Následne sa rana zašije. Potom elfovia ošetrili menej závažnejšiu ranu na Uldarovom ramene. Bez slov a úsmevu. Ich oči boli zrkadlom do chladného srdca. Len čo skončili s ošetrením rýchlo sa od neho odvrátili. Len Tiona sa naň mlčky usmievala. No drakobijec si toho nevšimol. Znovu začal padať ľahký sneh. Veľké, mäkké vločky sa lenivo znášali za poryvu vetra k zemi.

...

Uldar sedel mlčky bokom opretý o kmeň borovice, zabalený do kožušiny a hľadel do tmavých hlbín lesa. V diaľke sa ozývalo vlčie vytie. V hlave mu stále zneli slová Brabanda. Viečka mu oťaželi. Spomalil sa tep. Zatvoril oči. V mysli sa mu premietalo mnoho obrazov.

Agnar na čiernom koni...

Draky chrliace oheň...

Nárek detí, zvuky vojny, krákanie vrán...

Juh, musí ísť na juh, draci útočia z juhu, musí varovať kráľa Marmoliana...  

Ktosi sa dotkol jeho ramena. Uvedomil si, že zaspal. Faolin sa nad ním skláňal. Ruku, ktorú zasiahol šíp mal obviazanú.

„Zaplň svoj žalúdok, priateľu“ podával mu kus chleba a pečeného mäsa. „Kým si spal, brat Olian ulovil zajaca.“

Uldar vďačne prijal jedlo.

„Pridaj sa k nám. Oheň ťa zahreje“...

„Vďaka. Nemám záujem hľadieť na nenávistné pohľady tvojich bratov.“

Faolin sa uškrnul. „Nemaj im to za zlé. Ich srdcia sú stále plné hnevu a nevraživosti voči ľudskej rase. Sú z tích, čo nezabudli na dvanásťročnú vojnu medzi elfmi a ľuďmi.“

„Čo neznamená, že všetci ľudia sú taký. Tiona je predsa človek. Sám som videl ako elfovia spustošili osadu, ženy znásilnili a potom zabili. Ale čo na tom zíde. Nie je ľahké v dnešných časoch prežiť, to je pravda.“

„Teda neostávaš s nami?  Nepôjdeš do Friských hôr? Žije tam najpočetnejší elfský ľud. Môj otec Naolamir je tam kráľom. Len čo by počul o tom ako si zachránil jeho posledného žijúceho syna, správal by sa k tebe s úctou. To on jediný sa snažil o mier medzi našimi rasami.“

„Možno časom, ale nie dnes. Ráno odchádzam na juh.“

„Prečo? Ponáhľaš sa zachrániť svet?“

„Aj drakobijec musí z niečoho vyžiť. Tým myslím lov na drakov. Pustošia južné kráľovstvá.“

„Vedz, že keby si šiel s nami, peniaze by si nepotreboval. V našej skrytej lesnej ríši je dostatok všetkého. Elfovia by si na teba zvykli. Aj napriek nezhodám medzi našimi rasami Nebol by si prvý, čo by k nám zavítal. Pár detí a jeden starec našli u nás svoje útočište. Cítil by si sa ako doma.“

„Svet je v nebezpečenstve. Zložil som prísahu, že budem chrániť všetky rasy tejto zeme, až do konca svojich dní pred drakmi. Agnarova moc silnie. Bol síce v bitke pod Duirdskými vrchmi porazený, ale vráti sa. Poslal na mňa svojich sluhov, aby ma zabili. Nemyslím len ľudí, ale samotných drakov. Vie, že som preňho hrozbou. Všetci drakobijci sú preňho hrozbou.“

 Faolin si povzdychol a sadol si pred Uldara. „Kedysi boli draky múdre, vznešené a rozvážne bytosti. Lúonit, jeden z dávnych elfských kráľov, dokonca lietal na drakoch. Potom, čo Xaroth napáchal s ich mysľami sa všetko zmenilo. Stali sa otrokmi vašej rasy. Oproti svojim dávnym predkom sú dnes iba zašlé tiene toho, čo bývalo najmocnejšie, najmúdrejšie na tejto zemi. Oni si už nemôžu vybrať. Ty môžeš. Nie si nikomu nič dlžný. S nami by si žil, dlho a v bezpečí.“

Uldar sa uškrnul a pokýval hlavou.

„Prísaha je prísaha. Bola by zbytočnou, keby sa porušila. A keď Agnar zničí celý drakobijný rád a mágov, čo chránia kráľovstvá, zahubí všetky rasy, alebo si z nich narobí otrokov. Pred Agnarom sa neskryjete. Nájde si vás. A potom sa rozhodne či vás zotročí, alebo rovno zabije. Dosť nepovzbudivé vyhliadky do budúcna.“   

„Myslíš, že keď zabiješ pár drakov najviac, tak to ovplyvní chod tohto voči spravodlivosti chladného sveta a všetko sa tým vyrieši? Zlo tu bolo odpradávna. Čakalo skryté a potom vykĺzlo na povrch. Zlo páchané ľuďmi a inými rasami tohto sveta.“

„Vždy lepšie, ako skrývať sa v tieni stromov a čakať. Nečinne sa prizerať, ako zlo rastie. Nie je to môj osud. Možno by bolo lepšie ísť s vami, ukryť sa, žiť a zomrieť. Ale navždy by som mal výčitky. Výčitky, že som mohol urobiť viac preto, aby bolo zlo potlačené. To nebude môj osud. Nebudem sa skrývať ako zbabelec.“

„Opovažuješ sa ma nazývať, zbabelcom?“ prudko vyskočil Faolin. „Mňa elfského princa?“

„ Nehovorím, že si zbabelec. Jeden z mojich učiteľov z nášho rádu mi raz povedal: Až si príde po nás smrť, nebude hľadieť nato, či bol ten elf, alebo trpaslík, kráľ, či žobrák, zlodej alebo čestný rytier. Smrť nešetrí nikoho z nich. Každého si vezme. Ty si princ, ja obyčajný  drakobijec. A predsa ti ako princovi hrozila smrť. No zbabelec nie si.“

„Doteraz si zaryto mlčal. Zadumaný pohľad, ústa pevne zavreté. No zdá sa, že je s teba veľký filozof. Naozaj ma prekvapuješ, drakobijec.“     

„Život je plný prekvapení. Mal by si si zvykať.“

„To uznávam. Nikdy by ma nenapadlo, že budem potrebovať pomoc od človeka, a navyše od drakobijcu. Od drakobijcu, ktorý sa stará len o lov drakov, profesionálny zabijak, bez emócií, nehľadiac na problémy iných. Tak vás to predsa učili v ráde. Neviem, čo ťa postihlo v minulosti. Ale musela ťa to celého zmeniť. Inak by si sa nezachoval tak ako dnes. Zato som ti vďačný. No odpusť, ale je medzi nami rozdiel. Zdá sa, že chceš zomrieť, ale ja nie.  Chcem žiť, čo najdlhšie. Z mojou láskou. Zažil som neprávosť tohto sveta, a poviem ti, že určité osoby mi dali poriadne zabrať, aby som pocítil ich zvrchovanosť nado mnou. A preto volím žitie v tajnosti, i keď strachu a neistoty. Ja volím život. Ak bude môj ľud v ohrození, potom by som sa postavil tvárou v tvár smrti, no zrejme to môj osud nie je.“

  Uldar sa rozhodol mlčať. Vedel, že ďalšie slová sú zbytočné. Nerozumie tomu, pomyslel si. Náhle vo svojom vnútri pocítil bolesť. Bolesť, ktorá mu spôsobila minulosť. Potom to prešlo v hnev. Hnev, ktorý sa mu zahryzol do mysle, ako besný pes. Zaťal päste, až mu zbeleli hánky. No nepovedal ani slova.      

„ Mlčíš. No viem, že máš tajomstvá. Maj si ich. Tvoja vec“ pokrčil plecami Faolin. „ A aby som nezabudol...“ Bol na odchode, keď mu hodil k nohám mešec so zlatom. „Splácam svoj dlh.“  A odišiel k ohňu.

...

Ráno bolo hmlisté. Uldar si sedlal koňa. Rameno ho stále bolelo. Cítil, ako sa mu rana hojí. Prešiel ticho okolo spiacich elfov. Chytil koňa za uzdu upravil si plášť a chcel odísť.

„Tak sa teda lúčiš?“

Uldar sa otočil. Faolin stál za ním aj s Tionou, ktorú držal okolo pliec.

„Nie som zvyknutý na lúčenia.“

„ Ani ja. Pri lúčeniach sa plytvá slovami. Nerád nimi plytvám.“

 Hodnú chvíľu na seba mlčky hľadeli. Šikmé, hnedé elfské oči a ľudské modré. Potom Faolin pustil Tionu, urobil pár krokov vpred a vystrel k Uldarovi ruku.

„Zbohom, drakobijec.“

„Zbohom, Faolin. Zbohom, Tiona“ Uldar stisol Faolinovu ruku a pousmial sa. Bol to síce chabý úsmev, no Faolin ho rozpoznal a na oplátku sa usmial tiež. No z jeho tváre bol úsmev viditeľnejší.

„Nech ťa elfská bohyňa všetkých lesov, lúk a hájov, Filidriel, ochraňuje na tvojich cestách.“

„Ďakujem, ale neverím v bohov.“

„A čomu veríš?“ spýtala sa Tiona pevným hlasom.

„Môjmu meču. Nikdy ma nesklamal, nikdy ma nezradil.“

„Myslel som si to“ uškrnul sa Faolin. „Preto som sa rozhodol dať ti toto.“

Spoza opaska svojej tuniky vytiahol dýku. Nebola to obyčajná železná dýka. Celá bola zo zlata. Čepeľ bola v tvare listu, rukoväť vykladaná malými zelenými ametystami.  „Patrila môjmu otcovi. Volá sa Requin, čo v efštine znamená ostrý list. Dal mi ju, keď som zabil svojho prvého protivníka. Zažila dávne časy môjho rodu, aj vojny medzi našimi rasami, aj vojny proti drakom. Je to dobrá zbraň. Nos ju so sebou, ako pamiatku na naše stretnutie. Nech ti dobre poslúži.“

Uldar si vzal do rúk dýku, poťažkal ju.

„Cením si tvojho daru. Budem ho opatrovať, ako svoj vlastný meč.“ On však nemal nič, čo by mu dal, okrem mešca s peniazmi a malého náramku, jediná vec, ktorá mu ostala po jeho žene. Potom si spomenul na Seulinov amulet. Už si ho dával dole z krku, ale Faolin rázne pokrútil hlavou.

„Nechcem nijaký. Ten amulet budeš potrebovať viac ako ja.“ 

Uldar mlčky prikývol. Potom vyskočil do sedla a nohami popchol koňa. No ešte zastal a obzrel sa.

„Veľa vecí na tomto svete má svoju cenu. No tú najväčšiu a najcennejšiu má láska.“

Viac sa už neobzrel. Rýchlo sa vytratil v hmle. Faolin ešte hodnú chvíľu stál a hľadel do hmly, kde pred chvíľou zmizol drakobijec. Už ho zrejme nikdy neuvidím, pomyslel si. Náhle sa obloha rozplynula. Slnko zalialo čistinu hrejivými lúčmi. Hľadeli spolu na čierne body pohybujúce sa po jasnej oblohe, vtákov, ktorí plachtili a krúžili v širokých kruhoch nad vrcholkami stromov.

Ani jeden z nich nedúfal, Uldar a Faolin, že sa ich cesty do budúcna znova stretnú. Nevedeli, že ich osudom bude rozhodnúť o budúcnosti celého sveta.