chcel som naznacit, ze niekedy nadsenie(to v Bobovi nie, pisal som to narýchlo a uz dost unaveny) dokaze ovplyvnit citatela ze opomenie "zdravy rozum".

v podstate ako Bob je aj James Bond - vrah zaletnik alkoholik ale predsa mu drzis palce aby dostal zloducha. Rychlo a zbesilo - van disel hra zlodeja vgraha a detto sympaticky. jeho kamos Paul Walker policajt ale je zradca a sympaticky tiez

Juraj Janosik to podobne dotiahol na narodneho hrdinu - zlodej a vrah a ... symbol naroda. 

Je proste XY takychto hrdinov, ktory su sxmpataci ale pritom robia opak krestanskeho desatora

ale toto mi znie neskutočne ironicky a miestami aj sarkasticky... Ak si sa snažil dosiahnuť sympatie k tomuto Bobovi... no neviem. Ak Antipatie, tak je to polovične uspokojivé :) (Sorry, nečítala som predošlé komentáre. Nechce sa mi )

Mohol som mať niečo cez dvadsat, ked som stretol Boba. Lezal som na ulici neviem ci znudeny alebo zniceny zivotom.

no sak prave preto som to milujem dal do uvodzoviek. je sympaticky po urcitu hranicu(snad vyzorom - pomohol som si filmom), mily vtipny ale ked sa zacne spravat ako keby sa pred desiatimi minutami vyliahol tak zrazu cely film bol nuda. taky tazko realny. spomienky na jeho zenu-zivotnu lasku :-) mi pripadali sťa nahrate na videopaske ktoru si premietal v hlave len kvoli deju filmu.

inac vramci zhovorky, strasne som poslednu dobu cca od navratu na scifi zostal kriticky. niezeby ma predtym filmy/knihy bavili vsecky ale uz si uvedomujem aj v com je problem

asi samostatnym článkom ;-)

Ale keby tvoja mama pisala tak podla tvojho komentaru by ma bavilo ju čitat.

No veď spomínaný Blaze bol sympatický od začiatku. To, že si obľúbil batoľa, ktoré uniesol, to len zaklincovalo. Na druhej strane, od prvých riadkov nemôže byť sympatický ani stopercentný klaďas, lebo o ňom ešte nič nevieme.

A je potom taký hrdina, akého opisuješ, vôbec sympatický? Mne by nebol, lebo ide o rozpor medzi jeho charakterom a konaním. Či myslíš, že bol sympatický len do chvíle, keď si našiel tú ženu? Týmto opisom si mi pripomenul hlavnú hrdinku románu Hostiteľ, tisícky rokov starú, skúsenú a medzi svojimi váženú mimozemšťanku, ktorá sa celú knihu správala ako pubertiačka s mozgom vymytým telenovelami. Mala spomienky, ale na jej charaktere a osobnosti sa vôbec nepodpísali. Recenzia tu.

Dobre, ale fanfiction je osobitný prípad, kedy sa píše pre veľmi prísne vyselektovanú skupinu ľudí. A aj pod jednou fanfiction som už videla obdivné aj kritické (odo mňa :-)) komentáre. Žánrová cieľová skupina, to ani nehovorím – napríklad ja aj moja mama patríme medzi scifistov, ale nezhodneme sa v názore snáď ani na jediné dielo – tie, čo moja mama považuje za najlepšie, sú podľa mňa najhoršie a naopak.

nemyslel som ze zlocinec sa zmeni na sympataka. skor tak ze "uzasne" opises nejakeho kretena, vyvrhela, az vo svojej skaredosti bude sympaticky. nieco ako Mr. Bean. vyzor blby, robi veci za ktore by ho clovek zabil, je trapny ale v podstate je oblubeny. skusim sem hodit nejaku ukazku, ale dnes to urcite nepojde.

este k tej sympatickosti: "milujem" ked hrdina je sice sympaticky, ma 40 dve deti a najde si zenu, ku ktorej sa sprava akoby 12-rocny panic. ma spomienky, problemy atd. je pekny ale akoby cely zivot prezil vo vakuu.

v podstate suhlasim aj nesuhlasim. najprv to co nesuhlasim: cielovu skupinu nemusis definovat podla veku/pohlavia. cielovu skupinu mozes definovat aj na zaklade prislusnosti k zanru - ty mimo ineho patris do cielovej skupiny scifi. alebo napises poviedku pre cielovu skupinu teenmagorov milujucich horor. veronika valenta napisala poviedku pre fanusikov Upirich dennikov. Moj Ti-en bude pre skupinu startrekistov milujucich vesmirnu operu a zaroven milujucich romancu. cize nesuhlasim s tebou kvoli definicii cielovej skupiny - otazka je pocetnost takejto skupiny, lebo cim viac kombinacii vek/zaner/pohlavie/fans tak sa to bude zuzovat. ale s tym "klonovanim" si to vystihla. vacsinou je potom aj dej rovnaky, rozdelne su len prvky nastavenia - vek, pohlavie, prostredie, casova zona atd.

To, čo píšeš, je zahrnuté v bodoch dostatočne trpí a poznámke na koniec, že je skôr na škodu, ak je hrdina anjel. Podobným prípadom ako opisuješ napríklad je hlavný hrdina Kingovho románu Blaze, ktorý bol síce zločinec a uniesol malé dieťa, ale to dieťa si tak obľúbil, že sa z neho stal celkom sympaťák. Plus mal pohnuté detstvo, atakďalej atakďalej.

Partia ľudí tiež funguje, no musia sa pri nej riešiť dva problémy: 1. Rozsah, aby sa každému hrdinovi ušlo dosť miesta a mohli byť všetci „hlavní“, 2. autorská zručnosť, aby ich opísal dostatočne odlišne. Pretože v mnohých knihách sú klaďasi nejako na jedno kopyto pomaly aj so záporňákmi, nie to ešte medzi sebou. A dodnes neviem, či je to zo strany autorov nejaký „rafinovaný“ ťah na vlezenie do zadku čitateľom (čo u mňa vytvára presne opačný efekt) alebo naozaj neschopnosť daných autorov.