Ahren ticho sledoval srnu stojacu asi dva metre pred ním. Zatiaľ ho nezacítila... ale to sa mohlo zmeniť. Musel konať, ináč bude musieť jesť plody. Neznášal ich.

   Dal znamenie Fali, ktorá stála hneď za ním. Tá sa prikrčila, odrazila sa a so zúrivým vrčaním sa vrhla na srnu.

    Srna sa vyplašene strhla, ale už nestihla ujsť. Fali na ňu skočila a labami ju pritlačila k zemi. Ahren vtedy vybehol z kríkov a nožom srnu dorazil. Fali si ľahla vedľa do trávy a hlavu si položila na predné laby. Ahren začal nožom oddeľovať mäso od kože.

    ,,Výborne, Fali, toto je už prvá tento týždeň.", povedal pokojne. Bola to pravda. Už celý týždeň nemali čerstvé mäso. Po chvíli sa znovu ozval, ale v psom jazyku: ,,Je ti niečo?"

   ,,Svetlo.", odvetila smutne Fali. Potom sa opravila: ,,Žiara." Fali tak, ako ostatné psy, odpovedala najviac piatimi slovami. Žiadny pes totiž nemal rád dlhé prejavy. Zato mačky... tie vedeli spustiť a neskončiť!

   ,,Fali, počúvaj ma...", začal Ahren, ale mu do nosa udrel strašný smrad, od ktorého sa mu zdvíhal žalúdok. Nebol to smrad z mŕtveho zvieraťa, toto bolo niečo iné. Ahren v živote nebol v ,,pivnici" mágov, ale ak by tam bol, zistil by, že tie smrady sú veľmi podobné. Prudko sa otočil a zazrel príčinu smradu.

   Asi štyri metre od neho, v tieni stromov, stál obrovský čierny vlk. Bol asi dvakrát väčší, než normálny vlci, ale ináč sa od nich veľmi nelíšil. Až na smrad... a jeho pohľad, ktorý vyzeral, že dokáže zabíjať.

   Fali varovne štekla, ale nevstala. Ahren však nemienil len tak sedieť a vlka ignorovať. Hlavne keď to nebol vlk.

   ,,Takže zase nás sledujete, čo?! Aby sa vám to nestalo osudným!", zareval a hodil po ňom kameň.

   Vlk rýchlo zacúval, ale neprestal na Ahrena hľadieť. Aj keď zmizol v tme stromov, Ahren jeho pohľad stále cítil. Obrátil sa mu chrbtom a pokračoval v práci. ,,Zmije, všetci dvanásti!", zahundral. ,,A mágovia... ešte lepšie, tfuj!"

   ,,To nebol démon.", zakňučala Fali. ,,Bezpodobný. Nevšímaj si ho."   Ahren a to nič nepovedal. Áno, Fali mala pravdu, démoni nemali ani najmenší dôvod pre zmenu podoby, zato Bezpodobný sa mohol stať hocičím. Doslova. Aj zrnkom piesku. Ale smradu, ktorý majú všetci démoni, sa nemohol zbaviť. 

   ,,Svetlo." Fali sa prevalila na chrbát. ,,Priechod je otvorený. Nenájdeme toho iného?"   Ahren skoro vybuchol: ,,Fali, takže ja mám behať po Nekhere a hľadať toho chudáka, ktorý sa sem dostal? To akože... pomôcť mu? Čo som, ochranca ľudí? A vôbec, čo ak niekto prešiel z Nekheru? Potom bude potrebovať pomoc ten druhý svet... a nepozeraj sa tak na mňa, Fali!"

   ,,Alebo chudákov.", opravila ho Fali. ,,Sme blízko priechodu, nezájdeme tam?"

   ,,Čakaj, kým to spravím!", odsekol Ahren. Pomaly začal vkladať mäso do veľkého koženého vaku, ktorý mal na chrbte. Kúsok mäsa hodil Fali, ktorá po ňom hneď chňapla a rovnako veľkú časť zjedol aj sám. Zvyšok zvieraťa nechal tak, vrátane časti mäsa. Možno to nejakému zvieraťu pomôže prežiť... alebo človekovi.

   ,,Aj tak by mi ten niekto neveril.", povedal len tak do vzduchu. ,,Mne, vlkolakovi, ktorý nie je schopný postarať sa o vlastné decko...", zmĺkol.

   ,,Bola to náhoda.", odsekla Fali prežúvajúc mäso. ,,Sám sa stratil."   Ahren znova neodpovedal. Jednu polovicu rodiny nemohol vidieť a tá druhá, jeho tretie dieťa a druhý syn mu zmizol. Ahren však vedel, čo sa sním stalo. Jeho syn zmizol v tú noc, keď sa prvýkrát stretli mágovia, asi pred dvadsiatimi rokmi, vo veku dvanástich rokov. Bol si istý, že to spolu súvisí, hoci v tých vzácnych chvíľach, keď sa stretol s Hrionom a spýtal sa ho na to, sa mu Hrion iba vysmial. Ahren sa na hľadanie už dávno vykašľal, ale stále mal trochu nádeje.

    ,,Nič som im nespravil, vôbec nikomu.", povedal potichu a postavil sa.

   ,,Veď o to ide.", zaštekala Fali. ,,Nič si nespravil... nikomu." 

   Po chvíli obaja zmizli medzi stromami.