Autorka: Katka Kořínková  

   Martina sa strhla zo sna. Najskôr nevedala, kde je a potom si spomenula. Stále bola v lese spolu s Jaisom. Ten však spal ako zabitý. Martina pocítila silné nutkanie vyjsť von z lesa. A opäť mala ten pocit, ako vtedy, keď sa s ňou mág rozprával v mysli. Napriek tomu sa postavila kráčala rovno za nosom.

   Ani nevedela ako, a dostala sa na kraj lesa. pred ňou sa rozprestierali nekonečné pahorky. Martina sa odzerala okolo seba. Vo svetle mesiaca zbadala srnu, ktorá sa pásla neďaleko. Pozrela sa lepšie a uvedomila si, že to nie je srna, ale srnec. Sadla si na zem apozorovala ho. Najradšej by vybehla za ním, ale to by ho vyplašila. Zostala sedieť.

   Vtedy srnec spravil niečo, čo ju úplne šokovalo. Otočil sa akráčal smerom k nej. Martina zatajila dych. Srnec zastal tesne na kraji lesa, ani meter od nej, ale nehľadel na ňu. Martina sa ani nepohla. V tej sekunde Martina jasne videla, ako otvoril pysk a povedal:

   ,,Ahoj."

   Hlas mal príjemný a priateľský. Martina si ho premerala od hlavy po päty.

   ,,Hm...ty hovoríš?", spýtala sa ho.

   ,,Áno. Som jedno z tých zvierat, ktoré hovoria.", odvetil. Martina zničoho nič znervóznela. Srnec na ňu hľadel, ona sa však otočila a pozrela sa spať do lesa.

   ,,Je tam niekto s tebou?"

   ,,Nie!", odvrkla. Srnec cúvol.

   ,,Poď von z lesa! ja tam nemôžem ísť, tam žijú iné srnce, porušil by som pravidlá."

   Martina mlčala.

   ,,Neboj sa, ostatní sú blízko."

   ,,Ale ja zase nemôžem ísť von!"

   Srnec sa otočil a začal poskakovať po tráve. ,,Môžeš sa pridať, ak chceš. Ale medzitými stromami asi ťažko." Ako skákal, na tvár mu padol mesačný lúč. Martian vtedy zbadala jeho oči. Neboli srnčie. Bolo žltkasté a zreničku malo ako mačka. Martina zbledla. Preto chcel, aby som išla von. On tam z niakeho dôvodu nesmie! Začla nohou šmátrať po zemi, až narazila na kameň. Zohla sa a zdvihla ho. V živote nikoho nezranila, ale ktovie, čo by s ňou spravil on, keby vyliezla. Bude to musieť hodiť.

   ,,Veď už poď, ja..."

   ,,Ja viem, kto si, drak!", skríkla.

   Drak sa zarazil. Pomaly sa prikrčil a začal sa zväčšovať. Martina len nemo sledovala, ako sa zo srnca stáva dospelý muž. Za pásom mal zastrčený meč. Pozrel na ňu a prekrížil si ruky.

   ,,Na svoj vek si až neuveriteľne múdra!", poznamenal.

   Martina zdvihla ruku s kameňom. ,,Priblíž sa a..."

   ,,Zavoláš otecka?", skočil jej do reči.

   ,,Hodím to po tebe!"

   ,,Ó, ty to nehodíš Nemáš odvahu,nevieš, čo je to vychutnať si bolesť iných! "

   ,,To mi jedno!", odvrkla, ale v duchu sa poriadne vyplašila. Čo chce urobiť? ,,Zabiješ ma?", spýtala sa šeptom.

   ,,Pre tvoje dobro."

   ,,A to mi chceš akože pomôcť?"

   Drak zavrčal. ,,Počúvaj ma. Ak by si tu pobehovala, tak by ťa skôr či neskôr dostal niekto iný! A ak aj nie, tak by si tu mohla zaviesť nechutné zvyky z tvojho sveta!"

   ,,To nemôžeš hovoriť, lebo ich nepoznáš! A odkiaľ vieš, zkadiaľ som?"

   ,,Vidím to! len sa na seba pozri, dievča, ktoré vyzerá ako chlapec, viac nepotrebujem vedieť!"

   Martinu niečo napadlo. ,,Ty sa sem neodvážiš ísť kvôli mágom, je to tak? "

   ,,Nie!", odsekol. ,,Ide o niekoho iného...ale to ty nepochopíš. decko!"

   Martina sa rozhodla konať. Musela sa ho zbaviť. A na to bol jediný spôsob. Zdvihla ruku a prudko hodila kameň. Drak to nečakal a prekvapene odskočil. Mierila mu na hlavu, ale trafila ho len do nohy. Prekvapene zaskučal ako zviera, ktoré bijú. Chytil sa za nohu, mlčky na ňu hľadel. Potom zdvihol hlavu a zagánil na Martinu.

   ,,Toto oľutuješ, o to sa postarám!", zavrčal na ňu tak, až jej naskočili zimomriavky. ,,V tom lese nebudeš večne! Raz vylezieš a potom sa teš!" Otočil sa a krívajúc odcházdal preč. Martina tam zostala stáť neschopná pohybu. Čo to zase spravila. Mágovia, drak a teraz toto! Vtedy ju niečo chmatlo za plece. Od ľaku sa zahnala dozadu.

   ,,Au, prestaň, to som ja!", počula Jaisov hlas. Vydýchla si.

   ,,Počul si ho?"

   ,,Áno a to, že si je istý, že ťa dostane znamená, že ich je tu viac. Pravdepodobne obklúčili celý les. Ináč, mala si mu ten kameň hodiť do brucha. To je ich naslabšie miesto, nech majú akúkoľvek premenu. Ani by nevstal!"

   Martina sa mu vytrhla a mlčky kráčala preč. Jais sa ponáhlal za ňou.

   ,,Musíme sa dostať ku mne, tam nás nenájdu!"

   ,,A kde ty bývaš?"

   Zatváril sa tajomne. ,,To ti nepoviem, ale pokým nebudem chcieť, aby sa tam draky dostali, tak sa tam nedostanú!"

   Martina sa dostala až k ohňu a tam sa hodila do trávy. Jais sa oprel o strom a pozrel sa hore. Odrazu vytreštil oči.

   ,,Pre démona, pozri!"

   Martina sa pozrela hore a div neomdlela. Nad stromami sa vznášalo niečo obrovské a tmavé. Hľadeo to priamo na nich. Potom sa to otočilo a odletelo to.

   ,,To bol...?"

   ,,Áno. Ktovie koho si vôbec trafila. Už mám naozaj problém, lebo ak ma tento tu spoznal, tak..." Nedokončil.

   Martina sa prevalila na bok a hľadela do ohňa. Jais si ľahol na druhú stranu a čoskoro obaja zaspali.