Ach, ženy!                                                                                                    

Čo by sme bez nich robili! Kto by sa o nás staral? Len si to priznajme - sú nám útechou v nejednej ťažkej chvíli; riešia neriešiteľné a v každej situácii si zachovávajú dokonalosť sebe vlastnú. Len nevravte, že ste nezažili niečo podobné: 

Pozriete na hodinky a zistíte, že o desať minút máte schôdzku na druhom konci mesta. Kým sa obliekate, hádžete do seba chlieb s maslom-doteraz nebolo kedy. Ako napotvoru vám jeden nahrubo natretý kúsok padne na čisté, vyžehlené nohavice.( Prvá nadávka.)
Druhé nohavice zapínate ešte cestou na zastávku, ale jediný spoj, ktorým sa tam môžete dostať vám zavrel dvere pred nosom. (Druhá nadávka.)Ešte sa vám akýsi fagan rehoce spoza okna odchádzajúceho autobusu.
Pohľad na hodinky-ešte dve minúty. A behom. Veď nejakú minútku počká. A tak bežíte o dušu využívajúc každú skratku. Signály na križovatkách neexistujú; počujete síce trúbenie a nadávky vodičov, ale čo teraz na tom záleží. Kľučkujete pomedzi ľudí, preskakujete kočík, čo sa pred vami odrazu objavil a hneď na to kohosi zrážate na asfalt; ale keď zistíte, že prežil (počujete totiž slová, ktoré mŕtvy chvalabohu nepoužívajú) utekáte o to rýchlejšie. A keď sa už-už približujete k miestu stretnutia, nečakane pocítite prudký náraz zboku. Po chvíli plachtenia sa ocitáte celou svojou dĺžkou a šírkou v špinavej mláke. To vás obyčajne položí. Rezignujete. Keď si uvedomíte, že ste na mieste, no nikto vás nečaká, možno vám na líca vyhŕknu slzy.
Až keď po polhodine čakania vami lomcuje zima a hnev a vy nechcete vidieť nikoho na svete, zjaví sa pred vami vaša najdrahšia so sladkým úsmevom, vznášajúc sa ako lesná žienka a už z diaľky na vás nežne volá:
„Drahý, dúfam, že nejdem neskoro, čakáš dlho?"
(Tretia...)
Ach, ženy...