Mojím malým rajom sa stala reštauračná záhrada. Plno ovocných stromov ma lákalo medzi seba. Driapal som sa po nich i naháňal sa s vetrom o preteky pomedzi ne.
Juuuuj, moje očká žiarili zakaždým šťastím. A keď pribehol Dunčo, ten malý uštekaný špic, tak sme sa spolu hrali. Robili sme spolu kotrmelce, aj sa spolu klbčili. Občas som sa mu skryl na strom. Vtedy začal na mňa štekať. Ja som teda zliezol dole a naše nekonečné hry pokračovali.
A keď krčmárka dala psovi jedlo na schody, utekali sme spolu za ňou. Udychčaní s vyplazeným jazykom sme súťažili, kto tam bude prvý. Väčšinou vyhrávala to malé biele klbko.
Ale na rozdiel od belasej guľky, ja som mohol chodiť aj dnu. Od stolu k stolu, moje zelené oči žiadostivo hľadeli na každého hosťa. Čakal som na každý kúsok jedla.
"Poď sem, ty čertík!" zavolal ma vždy nejaký hosť.
Opatrne, aby ma krčmárka nezbadala, dal mi kúsok jedla. A prečo zrovna čertík? Mal som čiernu šticu a aj celý som bol čierny ako kominár Jožo. Viete, ten čo zvykol sedávať pri prvom stole od dverí. Objednával si vždy tri párky a dva rožky. A jeden párok mi položil na stoličku za výklenkom. Vždy som sa rád k nemu pritúlil za to a on ma vtedy tak milo hladil po mojich lesklých čiernych vláskoch.
Bol som bezdomovec. Alebo taký chlapec, čo bol doma všade. Tulák alebo loptoš, ktorý by sa stále hral. Býval som u jednej tetky, s ktorou sme sa hrávali. Najradšej s loptou. Alebo sa so m {nou rada maznala. Pri horúcom radiátore stávalo mäkkúčké kreslo, kde som sa rád stočil do klbka a prespal niekedy aj celé doobedie.
Ale mňa nebavilo doma sedieť. Narástli mi však túlavé nôžky. No behal som iba po našej dedine.
"Náčičiči. Poď. Arnold, ty môj malý kocúrik, zase si bol na potulkách, že?"
Tetka ma volala Arnold. A veľmi rád som jej chytal myši, vtedy mi dávala viac mlieka. Aj dnes som jej chytil znovu jednu, aby sa tetka nehnevala, že som jej zase ubzikol.