Žiarivý závoj utkaný zo svetla miliónov tisíciek malých bielych bodiek z nekonečných diaľav sa nemo ukladal do perinky trblietavého prachu na palube vesmírneho korábu predierajúceho sa tmavou hmotou ponad žiarivú sféru Zeme, na kedysi nebesky sfarbenú podlahu, ktorá už dávno pripomínala zamračenú oblohu rodnej planéty. A na tých mrakoch namaľovaných nadprirodzeným autorom menom Čas stál muž ani vyrezávaná socha v perleťovom šate s upretým zrakom do nekonečna, kde sa temnota snúbila s čierňavou a kde hviezdičky sliepnili do šíravy celého vesmíru ako malé plamienky nádeje uprostred veľkej samoty, ktorá od počiatku obklopovala ľudstvo. Koľko len ukrytých svetov tam mohlo byť? Mnoho a mnoho, ako diamantov roztrúsených v zemskej kôre a určite tisíckrát viac. V hviezdach plápolala nádej ľudstva, ktoré pred desaťročiami smelo dvihlo nohy zo svojej hrudy i vyslalo odvážnych poslov k vzdialeným drahokamom.

On strážil Herkulové stĺpy celého človečenstva, on dával posledné zbohom pionierom vesmíru, on vítal nové zvesti opustených duší vyslaných do hlbín pažeráka čiernej príšery Univerza. Myšlienky v jeho hlave odpočívali v pokoji, ničota pohlcovala vnútro, sprevádzala ho do bezstarostného ticha, ktoré mu jatrilo zmysly spolu so sviežou vôňou citrónového sadu sálajúcou ako lahodný vánok z ventilátora, až kým mu lodný komunikátor hravou melódiou neroztancoval myseľ. Srdce mu naplnil vrelý otcovský cit, tak vrúcny ako len dokáže byť otcovská náklonnosť otca k dcére. Ruka nenápadne pokynula a muž zočil devu v rozpuku svojej krásy, princeznú vo veku, keď sa z dievčaťa stáva žena, ktorá okrášlila jeho život svojim úsmevom. Hrdý otec sa tešil dvom radom malých hermenlínovo bielych hviezdičiek i dvom sýtomodrým jazierkam radujúcich sa zo života. V myšlienkach prečaroval dva dúhové chvostíky jej vlasov na bohatú hrivu jej zosnulej matky, rovnako hanblivú ako jej mladica.

„Tati! Tati! Chcem byť čarodejnicou!“ nežný dievčensky hlas hladil otcovu dušu, malý notes dráždil jeho spomienky na svoju nežnú polovičku.

„Kde si to našla, Heni?“ muž sa prihováral svojej ratolesti pokojným hlasom a s nežným úsmevom.

„Dedko to priviezol s maminými vecami,“ a hoci tento ženský zázrak zvážnel, oči stále horeli vzrušením a hlas jej švitoril ako mladý drozd na jar.

Muž sa zamyslel nad príchuťou cukríka v dievčenských ústach. Vždy obdivoval matku svojej dcéry skrz nedoziernú zásobu cukríkov, ktorou krásna žena oplývala. Henrieta zdieľala s ňou tento zvyk, dokonca obľubovala rovnakú značku. Jemu chutili iba tvrdé karamelové kocky, ktoré od svojej puberty nikde nemohol nájsť.

„Aha! A čo ti povedal?“

„Že mama to našla niekde vo vykopávkach. A sú tam všelijaké hijeloglyhy, pozri!“ dcéra listovala v notese a ukazovala rôzne stočené čiary indigovej farby.

„To nie sú hieroglyfy. Ale obyčajné písmo. Kedysi ľudia nemali notepady a písali rukou na papier.“

„Aj mama tak písala?“

„Možno. My sme sa to učili v škole, aby sme to vedeli prečítať, keby sme sa s tým náhodou stretli.“

„Fíha! Dedko to tiež vedel prečítať. Počkaj, prečítam ti to!“

Ruky v snehu

roztápajú

pyšné srdce

Ľad v pohári

rozpaľuje

vášnivé telo

Muž zatvoril oči. Minulosť ho objala ako verná družka a viedla do čias, keď niečo písal svojej milej práve do ošúchaného notesa v rukách device. Tichý večer po celodennej lyžovačke ich ukolísal ku krbu na chate. Popíjali vínový koktail s ľadom a do pamäti sa mu otlačil obraz zmyselných pier s krásnymi zubmi pootvorených do žiariaceho úsmevu. A vždy považoval túto krivku za najkrajší oblúk na ženskom tele.

„Tati a ešte ti čosi prečítam!“

Víchor v duši

ani bozk neutíši

´ni svetlo slnečné.

Je tu navždy, večne

Chce búrať, ničiť,

v zúrivosti tančiť

v hlbinách duše

slobodu cítiť.

„Dedko vravel, že sú to také malé kúzla,“ oči dievčaťa sa zatiahli, úsmev sa skryl rýchlo ako jašterička, „ale nechcel mi dovoliť čarovať, lebo zabíjať zvieratá je trestné.“

„Ty si trdlo,“ ľahký smiech oživil mužove ústa. „To sú básničky.“

„Ale dedko…“ ohradila sa Heňa.

„Dedko mal pravdu. Tie slová kedysi okúzlili tvoju mamu. V dnešnej dobe to už vymizlo, ale kedysi sa ľudia hrali so slovami, aby jeden druhému namaľovali úsmev na tvári, aby ich duša pookriala v príjemnom ohni za mrazivého času problémov.“

 „Tato, ty vieš čarovať? Že aj mne napíšeš nejakú básničku?“

„Áno. Pošlem ti cez komunikátor videoodkaz."

V komunikátore sa ozval chrapľavý mužský hlas.

„Dobre, Už musím ísť, dedko má volá. Maj sa!“ mladé dievča veselo zakývalo a zmizlo z komunikačnej steny vesmírneho plavidla.

Než sa muž ponoril do liečivého ticha, hľadal v pamäti nejaké slová. Pripadalo mu to už veky, čo naposledy čaroval básničky. Postupne sa z hlbín nevedomia vynárali netradične spojené slová a objavila sa mu básnička, ktorú si ešte ako mládenec v Henrietinom veku napísal na zadnú stranu notepadu. Vtedy v škole na letnom kurze si nechtiac zamenil notepad s okúzľujúcou dámou. Do smrti nezabudne na drzý pohľad, keď zvedavé oči majiteľky zameneného notepadu mu pozreli až na dno jeho duše, kde láskyplná náruč ženinho ja objala jeho temnú stránku a on v tej chvíli začal vnímať svet z úplne inej perspektívy.

Uprostred chaosu

Stojím

Životom napevno

Hľadím

V diaľavy nevšedné

Trielim