Mladá, niečo vyše dvadsaťročná deva postávala schovaná za stĺpom chrámu bohyne Ma´at. Nenáročný biely odev jej zahaľoval telo, rozpustené čierne vlasy prikrývali plecia, pás jej ovíjal farebný opasok utkaný z plátna, nohy jej zdobili jednoduché sandále.

Ansu sporadicky naťahovala krk spoza chrámového stĺpa, či sa neobjaví aj Asileh, kňaz-služobník z chrámu boha Amon-Ra. Večer, než slnko naposledy pohladilo schodisko jeho chrámu, zametal stupienky od naviateho piesku, či drobných kamienkov, ktoré povypadávali zo sandálov ľudí prichádzajúcich požiadať o obetu. Vždy, keď kňaz-sluha končil pod schodiskom, obradne zamával metlou. Ak to urobil raz, znamenalo to, že v noci bude mať službu, ak dva razy Ansu mohla prísť potajme do jeho komôrky.

Avšak pri mohutných stĺpoch chrámu Amon-Ra sa objavil nevysoký holohlavý muž pomaly kráčajúc k vrcholu chrámového schodiska. Tam zastal, rituálne si priložil k ústam krátku píšťalu a smutnou melódiou zaplnil okolité priestranstvo. Z okolitých chrámov povychádzali kňazi s rukou nad očami sledujúc, z ktorého posvätného domu odišiel služobník na cestu do podsvetia plnou škorpiónov a hadov, aby sa na konci cesty dostal pred posmrtný súd v sieni Oboch právd.

„Ansu! Zober si mastičky, niekto zomrel v Amonovom chráme,“ pred hlavnou bránou sa objavila Li-ut, hlavná kňažka chrámu, v ktorom slúžila Ansu.

Nožičky mladice rýchlo prepletali chrámom, jej ruky naučene zobrali ozdobenú vázu pri oltári. Keď sa vynorila z prítmia, očakával ju prechod cez horúci piesok. Prešla dôstojne, zatínajúc zuby nad páľavou tak z nôh, ako i zo zapadajúceho slnka. Ruky i nohy sa jej roztriasli, zlá predtucha sa jej čoraz náruživejšie zakresľovala na tvári. V očiach sa zaleskli slzy, dych sa čoraz ťažšie predieral na povrch. Nohy sa neľahko dvíhali, posledné kroky úmorne prekonávali schody do chrámu.

Za dverami chrámu ju už čakal jeden z kňazov vedúc ju k dôverne známej izbietke. Cez papyrusové dvere presvitali sviečky, v ich mihotavých plameňoch vzhliadla nehybnú tvár Asileha. Ansu si hrýzla do pery, aby jej neušiel výkrik z úst nad pokojnou tvárou jej milenca. Mladá dievčina v rozpuku svojej krásy ho poznala dobre, veď slúžil v chráme od čias, keď sa ešte Ansu nadájala z matkinho prsa. V tej chvíli si uvedomila i jeho krčovito zovreté končeky očí či a tmavé pery.

Ansu prebehlo v mysli, ako vždy po zotmení, v tajnosti pri jeho dverách, zašeptala obradne formulku na chválospev boha Amona a Asileh odpovedal formulkou na chválu bohu Ra. Kňažke Li-ut povedala, že nesie obradné sviece a mastičky do chrámu Amon-Ra, lebo sa chce prihovoriť u boha za svojich starnúcich rodičov. Samozrejme, jej modlitebné vzdychy tlmilo Asilehovo rameno.

„Ansu, čo sa tam stalo?“ vyzvedala stárnuca kňažka vítajúc Ansu medzi stĺpmi chrámu Ma´at.

„Kňaz je mŕtvy. Otrávil sa,“ hlesla Ansu, ktorej prsia sa neustále dvíhali v rýchlom rytme, jedinom znaku, ktorý prezrádzal, že mladé dievča plače.

„Ktorý?“ prísny tón sa ako nôž zarezával do Ansiných uší.

„Asileh,“ tichý šepot sa niesol k Li-ut.

„Myslela som si to,“ prísny výraz tváre nezakryl slzu v jej oku, no naďalej sa ovládala, aby nevypukla v plač. „Ľudia si šeptali, že v chráme má milenku. Nevieš o tom nič, Ansu?“

„Ja… ja…“

„Viem, že ty. Predvčerom som sa rozprávala s predstaveným chrámu, či tvoje modlitby nerušia kňazov.“

Li-ut prerušila slová a parkrát sa sťažka nadýchla. Medzitým Ansu sklonila hlavu. Tmavé vlasy jej nedokázali zakryť tvár, slnko osvietilo jej rumenec.

„On ani nevedel, že tam chodíš. Včera mi dokonca prezradil, že sa modlíte spolu s Asilehom v jeho izbe,“ plač kryvil ústa Li-ut, posledné slová si Ansu už viac domýšľala.

Pravá ruka Li-ut vystrelila a štipľavo pohladila Ansuine líce.

„Roky som po ňom túžila, ale vždy sa vyhovoril, že ani on, ani ja by sme nemali porušiť sľuby, ktoré sme dali každý svojmu chrámu,“ Li-ut sa naplno rozplakala.

Ansu si pridŕžala boľavé líce zadržiavajúc plač v sebe. V myšlienkach rozmýšľala nad Asilehom, lebo ani ona nechápala, čo sa to udialo.

„Poprosme boha Amona, aby nám dal všetkým trom nový život,“ ozvala sa Ansu po chvíli. Li-ut stuhla, no pery sa jej pomaly spojili do jemného úsmevu a opatrne objala Ansu.

„Chod zobrať tu nefritovú nádobu! Rýchlo!“ skríkla Li-ut a nečakajúc na mladú dievčinu rýchlym krokom išla do chrámu Amon-Ra opierajúc sa o zakrivenú palicu, znak jej úradu. Sotva Li-ut vošla do Asilehovej kutice, kňaz už bol na odchode.

„Meri! Prosím ťa! Chcela by som, aby si urobil obrad a vzýval boha Amona. Ansu donesie za chvíľu vzácnu masť v nefritovej nádobe. Dar od faraóna.“

„Dobre!“ starec prikývol svojou stareckou hlavou. „Idem prikázať, aby služobníci pripravili obrad.“

Li-ut mu ešte rýchlo vysvetlila dúvod rituálu, aby kňaz nezačal ceremóniu na odchod duše do podsvetia.

Všetko bolo zahalené v tme, iba dve fakle pri Merim svietili, jeden služobník mu držal starý zvitok.

Meri spínal ruky a striedavo šeptajúc a kričiac vzýval boha Amona. Potom s rukami nad hlavou znehybnel. Pery sa mu len sem-tam pohli vysielajúc Amonovo meno k nebi.

„Kto ma to volá?“ hlboký neprirodzený hlas a načerveno svietiace oči Asileha vzbudzovali rešpekt.

Asilehovo telo sa premenilo, ako by ho vyváľali v zlatom prášku.

„Meri, tvoj najvyšší veľkňaz,“ Meri sklopil oči a vrhol sa na kolená pred Asileh-Amonom a pološeptom pokračoval ďalej, „dve ženy milovali tvojho služobníka Asileha, ktorý sa dnes vydal na cestu do večnosti. A obidve ťa prosia o zhovievavosť pri posmrtnom súde. Pokorne ťa prosia, či ich všetkých troch navrátiš do ríše živých a oni obe budú môcť naďalej zotrvávať vo svojej láske k nemu. Všetci by ti tak spoločne verne slúžili a oslavovali tvoje meno medzi žijúcimi za tvoju nevýslovnú blahosklonnosť.“

„Opovažuješ sa, ty i tvoje spoločníčky žiadať odo mňa mnoho. Ale pretože Amon je veľký, tvojej prosbe vyhoviem. Li-ut, ty budeš jeho dcérou, aby ti mohol venovať svoju pozornosť a čistú lásku. Ansu, ty budeš od neho staršia, aby si zažila, čo Li-ut.“

„Ó, Amon. Si veľký a spravodlivý.“

Asileh-Amon natiahol ruku, Li-ut i Ansu kolenačky k nemu prišli a každá mu na striedačku bozkávali natiahnutú ľavú ruku. Akonáhle červená žiara vyhasla, ruka stuhla a telo zmatnelo.

Ansu i Li-ut spoločne zanôtili chválospev na slávu boha Amona, ich srdcia zrazu naplnila čudná sila a obe už bez štipky hnevu vkročili do chrámu bohyne Ma´at. Obe spokojné, že zase budú niekedy so svojim Asilehom.