V žiari slnka
nič nevidím
V žiari noci
do tmy sa dívam.
Na oblohu duše
perly ako hviezdy
ukrývam.
Sťa bozky, slová nehy
Sťa milé objatia
Ako chvíľu pokoja
do náručia milej mojej
ich s láskou posielam.
2986
Kope vás múza
Na prelome dňa
Viac o autorovi
Memento vivere!
Všetky príspevky od autora
V žiari slnkanič nevidím V žiari nocido tmy sa dívam. Na oblohu duše perly ako hviezdy ukrývam.Sťa bozky, slová nehySťa milé objatia Ako chvíľu pokojado náručia milej mojejich s láskou posielam.
Mladá, niečo vyše dvadsaťročná deva postávala schovaná za stĺpom chrámu bohyne Ma´at. Nenáročný biely odev jej zahaľoval telo, rozpustené čierne vlasy prikrývali plecia, pás jej ovíjal farebný opasok utkaný z plátna, nohy jej zdobili jednoduché sandále.Ansu sporadicky naťahovala krk spoza…
Žiarivý závoj utkaný zo svetla miliónov tisíciek malých bielych bodiek z nekonečných diaľav sa nemo ukladal do perinky trblietavého prachu na palube vesmírneho korábu predierajúceho sa tmavou hmotou ponad žiarivú sféru Zeme, na kedysi nebesky sfarbenú podlahu, ktorá už dávno pripomínala zamračenú…
Dvere sa pomaly zasúvali a skrz priechod som uvidel ženu v strednom veku. Priľnavý oblek, štandardne v sivobielej kombinácii hviezdnych hliadok zvýrazňoval jej veľké tučné telo. Čierne vlasy prikrývali plecia i nakukovali po lopatky na chrbát. Jemné fúziky popod nos robili z tejto vojačky viac muža…
Masívne hodiny na bielej stene kancelárie neúprosne sekali čas ako nedočkavý kat, sekundu po sekunde ukrajovali z môjho života. Ja som im vracal chmúrny pohľad, lebo sa mi na stole vŕšili zložky a papiere ako zlatisté hory na gýčovitom obraze po mojej pravici a pot mi stekal z čela ako horská riava…
„Musím to stihnúť! Musím to stihnúť! Musím...“ mladý, asi dvadsaťročný, muž si horúčkovito opakoval slová, ktoré ho nielen poháňali vpred, ale i dodávali odvahu.Pred pár dňami ho navštívil neznámy starší muž s rovnako uviazanou šatkou okolo krku a podobne rozstrapatenou šticou, hoci už bielošedivou…
Starší učiteľ sa pomaly prechádzal pomedzi drevené lavice, kde malé deti kreslili svoje detské predstavy. Na tabuli bola krasopisne napísaná téma, snáď ešte rukopisom spred vojny, Život.Deti kreslili voňavú jar, rozkviknuté kvety veru zdobili takmer každý druhý výkres. Zvyšné deti, hlavne tí živší…
Mojím malým rajom sa stala reštauračná záhrada. Plno ovocných stromov ma lákalo medzi seba. Driapal som sa po nich i naháňal sa s vetrom o preteky pomedzi ne.Juuuuj, moje očká žiarili zakaždým šťastím. A keď pribehol Dunčo, ten malý uštekaný špic, tak sme sa spolu hrali. Robili sme spolu kotrmelce…
Kedysi dávno v kopcovitom kraji žil otec s dcérou. Mali neveľké gazdovstvo. A keď dcéra dorástla na výdaj, v ich dome sa často objavovali návštevy.Zblízka i zďaleka chodili pytači – mladší i starší, bohatí i chudobní. Vysoká, krásne tvarované lýtka vytrčali spopod sukne. Nejednému mužovi kvapkali z…
Atramentová obloha začala zaplavovať utíchajúcu prírodu. Ešte pár krkavcov spievalo večernú sonátu, ktorou vyprevádzali oceľové vtáky. To prieskumné lietadlá sa ešte naposledy kochali zimnou scenériou zamrznutého jazera, a keďže ju nič nenarúšalo, tak v pokoji plávali vzduchom.Na brehu, pod bielymi…
Príspevky, ktoré by sa vám mohli páčiť
Nie si len slovo
povedané do vetra.
Veta, čo nemá bodku.
A ak ťa len tak náhodou
iní nešetria,
tak zdvihni kotvy
a nechaj plávať ďalej
svoju papierovú loďku.
Sedím v byte s rukami na počítači
a zdieľam s Tebou naše city
Si moja Amerika. – Ja Tvoj New Yor City.
Rozmýšľam, v hlave si robím inventár myšlienok,
čírych a čistých ako živá voda,
Nadýchneš sa, zo studne túžiš piť.
Nad zemou oblohou nesie sa mesiac,
Ten večný gondolier a hviezdy…
Atlantics je debut filmovej režisérky Mati Diop francúzsko-senegalského pôvodu z roku 2019 odohrávajúci sa v Dakare – prímorskom hlavnom meste Senegalu. Romanticko-nadprirodzený lyrický príbeh ovinutý rúchom tajomstva nás sprevádza rôznymi sociálnymi vrstvami Dakaru – chudobnými podmienkami…
Už nie si ten malý chlapec,
čo kriedami kreslí na chodník
autá a tajné odkazy.
Také, čo len ty chápeš.
A keď ich niekto vymaže,
tak mu len jazyk vyplazíš.
Už nie si ten malý chlapec,
ktorý na konci ulice
začína plniť svoje sny.
Bol si vraj všade,
s prstom na mape
neprídeš nikdy…
DOM SNOV
Hovorí sa, že domy vraj majú dušu, podobnú tej ľudskej. Dušu domu je možné cítiť najmä keď je dom opustený. Nerušia ho duše ľudí. Dom Smithovcov v mestečku Sun Valley dušu mal. Stál na kopci, ticho a osamelý, pochovaný v temnote. Záhrada vôkol neho zarástla burinou a…
Pridať nový komentár