Pozrieť sa pravde do očí je ťažšie ako som čakal. Človek by si myslel, že sa stačí iba odraziť od dna. Nie. Predtým sa musíte plaziť, zabíjať sa výčitkami, prosiť a až nakoniec pochopíte, že to celé bolo nanič. Pretože pravda býva občas horšia ako výčitky.

            Nebyť cigariet a všetkého ostatného svinstva, ktorými si človek môže dobrovoľne ukrátiť život o pár rokov, nemalo by toto všetko zmysel. Prepáčte, zabudol som sa predstaviť. Som celá táto ukrivdená spoločnosť v jednej osobe. Som tou odvrátenou stránkou vašej mysle, ktorú si za žiadnu cenu nechcete pripustiť. Som ten zlý chlapec, ktorý robí iba samé problémy. Každý môj krok vpred je vlastne prešľap. Spoznávate ma? Áno, presne taký som.

            Dnešný svet nie je vôbec to, po čom som kedy túžil. A ako by aj mohol byť?  Každý deň mať po krk všetkých a všetkého...Vy si neviete ani len predstaviť, ako mi je z vás zle. Dokolečka to isté. Tá istá pretvárka, tie isté masky, znova tie falošné úsmevy, prehnaná empatia... Môžem to všetko okašľať. Presne tak ako ja ignorujem tento svet, on ignoruje mňa. A viete, že sa mu ani nečudujem? Kto by sa vlastne staral o niekoho, ako som ja. Beznádej mi kričí z tváre, možno viac ako nenávisť a zlosť. Dávno som nad tým všetkým kývol rukou. Bye bye...

            Viete aké sú tri veci na ktoré sa môžem spoľahnúť??? Muzika, cigy a samota...Budú tu vždy. V akomkoľvek čase, ročnom období či roku. Nič nie je nad prechádzkou nočnými ulicami s   (melancholickou no zároveň veľmi tvrdou)  hudbou a zapálenou cigou.

            Nie som jeden z tých ktorý si vyberajú handry podľa najnovšej módy či značky. Je mi to jedno. Nenájdete ma veľmi často v škole. Dlabem na ňu. Nezáleží mi na vašich pravidlách a zvykoch. Nikto sa ma nepýtal, či chcem žiť. Nemáte právo starať sa mi do života...

            Tak prečo sa práve takouto formou spovedám celému svetu? Nechcem, aby sa do mňa starali cudzí, ale vlastne sám im to dovoľujem... Už presne šesť odsekov chodím okolo horúcej kaše. Ja, chalan ktorý svojou ironickosťou vyčarí úsmev na perách práve vám. Odmietnutý, odkopnutý, niekto komu vlastne ani nevadí, že večer čo večer prebáda ten najtmavší kút v tomto meste.

            Niekedy si želám, aby toto všetko skončilo. Aby proste z ničoho nič zrazu niekto zhasol a bola by tma. Nič, iba tma a myšlienky...A strach a plač. Neboli by sme v nebi ani v pekle. A kto dofrasa ešte stále verí na tú rozprávku??? Všade naokolo by boli zahasené špaky, prázdne krabice od lacného vína. Namiesto radosti by to bolo presne také ako tu na zemi. Len trocha realistickejšie.

            Začalo pršať. Znova. A ako tak pozerám do plameňov sviečok,  do všetkých tých krížov... Zosmutnievam a černiem. Za chvíľu budem mať asi takú farbu ako ten kopček zeme. Ešte stále z neho ťahá vodka. Tak ako z toho obrazu, ktorý som videl.

            Štrkot mojich kľúčov v zámke, s treskotom si vyzúvam čierne tenisky. Televízne noviny idú akosi nahlas. Pohnutý konferenčný stolík v obývačke. Vedľa neho bezduché telo mojej matky. Nič nové pod slnkom. Veď sa zabíjala každý deň dobrovoľne. Ale nájsť ju práve takto. To som nikdy nechcel. Ale teraz aspoň viete, prečo som bol na ulici častejšie ako doma. Bez fotra s mamou, ktorá sa neudrží na nohách. Bol som stvorený na samotu, a presne tak som aj skončil.

            Ak by ste ma náhodou našli, neľutujte ma. Viem, možno som zlý a možno som bezcharakterný rebel. Ale som to ja.