Stál som na kopci. Podomnou niečo neskutočne prázdne s hrôzostrašnou ozvenou, väčšina ľudí to
nazýva mestom. Nadomnou nekonečné nebo posiate hviezdami. V strede tohto živého predstavenia žiaril mesiac, dnes v tvare bochníka chleba. V nose ma šteklil závan vlhkého vzduchu a zimomriavky napovedali, že sa blíži búrka. Zmes pocitov, ktoré poznám viac ako svoje topánky. Pamätá sa vôbec niekto na čas, kedy mu jeho duša odpovedala? Tie dlhé rozhovory posplietané nariekaním, občas radosťou či preklínaním. Jednoducho sme sa naučili žiť bez nej. Tým pádom som asi posledný, ktorý ju ešte vlastní.
Kvapky dopadali najprv váhavo na moje čelo. Malá riečka sa tiahla od koreňa nosa až po zmáčané torzo duše. Vpíjalo do seba všetko navôkol. Tlmené dunenie prichádzalo z východu. Začínala sa metamorfóza a moje oči prešli plynule z tmavohnedej farby do zraniteľnej modrej.
Zmierená s osudom si sa pokúsila o nemožné. Natiahla si ruku, zalovila v tmách a s posledným vzlykom si vytiahla zvyšky stále neprichádzajúcej nádeje, v ktorú už nikto nedúfal.
Svitalo, možno na lepšie časy. V diaľke ohnivá guľa odplašila všetky mraky, nebo sa znova rozjasňovalo. Prvé smelé lúče znásilnili okná a všetko priezračne čisté. Presvietili vitráže kostolov. V diaľke bolo počuť iba tvoj bláznivý smiech. Ostal som nahý, roztrasený, no šťastný. Znova prišla záchrana v podobe východu slnka. Keby som len predtým vedel, že iba ty ma môžeš spasiť. Už nebola iba moja bolesť, to zúfalé klopanie na nebeskú bránu.
Kroky smerovali naspäť k mestu. Mokré ruky som si pritískal na prsia a veril, že už nikdy nebudem chcieť žiť bez teba. Takmer si bola nútená zomrieť so mnou, nedal som ti na výber. A samozrejme, nechcel som pošpiniť tvoju anjelskú nevinnosť. Odpustíš mi vôbec niekedy, drahá duša?
Comments
Pridať nový komentár
Tak toto bolo pekné. Má to v sebe silnú emóciu, nechala som sa vtiahnuť do Tvojich slov a pocitov, ktoré si nimi vyjadril. Pekný začiatok. Vitaj na Enigme. :)
:) dakujem za krásne privítanie. Som síce dievča, ale väčšinou píšem v mužskom rode..:)
väčšina ľudí to nazýva mestom. - veľmi pekná veta.
Nadomnou nekonečné nebo posiate hviezdami. - neviem kde to je, väčšinou je v okolí miest veľmi veľký svetelný smog, ale to odpustím. Len sa mi zdá, že takéto mestá nie sú teraz, kde by sa dalo v blízkosti sledovať žiarivé nebo.
A sa mi zdal byť ten cit s akým píšeš mužovi vzdialený ;D ale nie, prepáčte páni.
Nuž... čo k príspevku. Asi len málo. Klobúk dole. Naozaj silná emócia, krásne obrazy, nádherne to kričí z teba dievča :) vítame ťa tu všetci veľmi radi. Idem sa ešte vrhnúť na ďalšie príspevky. som zvedavá ;)
V tom prípade pardon. ;) Aj sa mi zdal nick skôr dievčenský, ale asi som vychádzala z osoby, v ktorej si písala príspevok.
A prečo píšeš v mužskom rode?
Ani sama neviem, zvykla som si...:) Ale podľa mňa je úplne jedno v ktorej osobe sa píše. A prečo som to zvolila pri tomto dielku? Možno aby vynikol ten kotrast medzi dejom a castou, kedy sa hlavna postava prihovara dusi.
Myslím, že keď stojí človek na kopci nad mestom, ten svetelný smog nie je až taký silný aby zatemnil hviezdy. Je to diskutabilné...:)