-Vstaň! Počuješ? Zopár zbabelých duší sa ťa pokúša zachrániť. Ťahajú ťa z tejto špiny sveta na svetlo. To vážne chceš byť takýto sebec?
-A čo ak chcem ostať v tme? Tam, kde o mňa nikto ani len nezakopne, tam, kde by už nikto nepočul môj nárek.
-Nechaj si tieto klamstvá pre seba. Niekto chce aby si zostal. Vyskúšal si už vari všetko? Tancoval si niekedy bosý v daždi? Videl si padať hviezdu? Miloval si niekoho viac ako seba? Dobre, to bola blbá otázka, práve preto tu dnes musíme stáť.
-Nič nechápeš. Pretože byť optimistom je jednoduché. Nepočúvaš nikoho a žiješ si v tom svojom malom farebnom svete, ktorý sa točí iba pre tvoj úsmev. Až keď ťa niečo alebo niekto zrazí na kolená, pochopíš.
-Čo si ty o sebe myslíš? Že si jedinečný, že sám na celom svete cítiš bolesť? Že nikomu nie je ubližované tak ako tebe? Zobuď sa z toho čierneho sna dofrasa!
VRÁŤ SA!!!
Nepotrebujem počuť tieto lacné slová. Nechcem si znova prejsť tým istým peklom. Nechcem mať pred očami stále tú istú scénu. Jedna z výhod tohto miesta je tá, že je tu prekrásny výhľad. Keby ste nazreli do mojej duše, toto miesto by ste nazvali horkosladkým. Sedávali sme tu spolu. Presne na tomto mieste, kde dnes pálim svoje posledné veci. Roztrasenou rukou polievam benzínom svoje tričko, nohavice, tenisky už neurčitej značky. Nehovorte, že vám by sa po roku nosenia nerozpadli na nohách. Škoda, že spomienky sa nechcú chytiť. Stále tu vidím tú usmievavú tvár, neskôr takú typickú kôpku nešťastia, dnes torzo človeka. Jedinou vecou bola horiaca cigareta, ktorú som hodil na šatstvo. Postavil som sa na okraj a zarazil sa.
-To si vážne myslíš, že týmto sa to skončí? Že už nikdy nebudeš cítiť tie spomienky? Že ťa všetko nebude bolieť, keď si na ňu spomenieš?
-Bude mi ľahšie, vzlietnem, vstanem z popola môjho nešťastia, znova sa narodím.
-Znova umrieš. Vo vnútri. S ňou, bez nej, vyber si. Raz si už zomrel, keď ti vydýchla v náručí. Druhý krát to nebude pre teba až taký veľký problém.
Z bezduchého tela na chodníku sa plazila duša. Najprv sa rozplakala ako novorodenec, ktorý sa prvý krát nadýchne. No keď sa postavila na vlastné a rozhľadela sa naokolo, pochopila, že každý koniec je stále tým istým začiatkom.
-posledná spoveď schizofrenika-
Comments
Pridať nový komentár
Môj celkový dojem: číta sa to fajn. Výhradu mám len ohľadom vety: „Nehovorte, že vám by sa po roku nosenia nerozpadli na nohách.“. Podľa mňa je zbytočná. Odvádza čitateľovu pozornosť inam, vybáča. Po jej vyškrtnutí by myšlienky plynuli hladšie. Ovšem, je to len môj názor.
Som ale trošku zmätená zo smerovania dvojice (takmer) dialógov. Prvý dialóg naznačuje, že schizofrenické hlasy sa hrdinu snažia zachrániť, kým on nechce. Nasledujúci odstavec však ide proti tomu, podľa nej chce hrdina začať odznova a tým sa zachrániť. Druhý dialóg zodpovedá stredovému odstavcu, hrdina chce byť zachránený, hlas ho však prehovára, že akákoľvek snaha je zbytočná. Okej, keďže ide o schizofrenika, najskôr prebralo kontrolu nad telom to „druhé ja“, ktoré sa zo začiatku len hádalo. Aj tak však mám pocit, že prvý dialóg je na stredový odstavec napojený nezrozumiteľne.
Druhá vec, prečo „posledná spoveď schizofrenika“, keď „každý koniec je stále tým istým začiatkom“? Ak udalosti idú stále dookola, nič nemôže byť „posledné“. :-)
Stredový odstavec je prúd myšlienok postavy "zly hlas" ktora chce umrieť. "Takmer dialógom" som to nazvala preto, keďže to v podstate nie je dialóg, lebo sa nerozprávajú dve osoby, ale iba 2 hlasy v hlave jedinej. :) veta so topankami vyjadruje iba moju potrebu trošku obzváštniť text a taktiež poukázať na chaos v jednej hlave, preto som volila aj nekoordinované plynutie textu.
"Posledná" zrejme skrtnem, to slovo tam bolo preto, lebo sa text skoncil smrtou.
To, prečo sa to volá "takmer dialóg", som pochopila už na začiatku. Ak bol ten chaos zámerom, okej, ja Ti to neberiem, je to Tvoje. :-) Posledná veta, teda oznam, však už nie je písaná z pohľadu postavy a preto je jej protizmyselnosť proti poslednej vete postavy asi najzávažnejšia.
Uf, aj ja som to napísala dáko zmätočne, dúfam, že pochopíš. ;-)