Obyčajná kaviareň zastrčená niekde v meste. Vonku doslova nehostinné psie počasie. V snehovej búrke vyzerala malá kaviarnička s ešte menšími oknami ako úbohosť, ako tmavá škvrna v strede bieleho veľkomesta. Po úzkej uličke, ktorá viedla priamo z hlavnej, kráčal muž. Kvôli silnému náporu vetra si na hlave pridŕžal lacný klobúk. Niektoré vločky padajúce na zem sa mu roztápali na perách, iné sa zachytávali do vlasov nešikovne zviazaných do dlhého copu. Kráčal pomaly, veľmi neisto. Okoloidúci, ktorí sa nedali zrátať ani na prstoch jednej ruky, si mohli myslieť, že počas dnešného večera toho vypil viac, ako sa patrí. Vstúpil do kaviarne. Počiatočné ticho ho najprv ohúrilo. Zvonka vyzerala kaviareň celkom maličká, vo vnútri bolo však omnoho viac miesta, ako by čakal. Zavesil si kabát na vešiak a sadol za stôl hneď pri okne. Čašník, ktorý sa neochotne postavil od rozčítanej knihy, zamieril k nemu.

„Dám si, hm, presso“ povedal muž takmer šeptom a zadíval sa von.

Do polovice okna zasahoval rozliezajúci sa mráz. Už dlho tu v meste nebola takáto búrka. V rádiu hlásili, že už strhla zopár elektrických vedení. Piate poschodie, byt číslo 93 je už 20 minút bez prúdu, tak ako zvyšné byty v obytnom dome. Žena stála pred zrkadlom a rozmýšľala, aká je v tejto tme krásna. Konečne jej odraz nevháňal krutú realitu priamo do tváre: jej neforemnú postavu a neposlušné kučeravé vlasy, ktoré tak neznášala. Obula si čižmy, z poličky vzala kľúče od bytu, kabát si prehodila cez ramená a pribuchla dvere. S baterkou, ktorá vrhala tenký lúč svetla, prešla až ku vchodovým dverám. Ako kráčala ku kaviarni, búrka neprestala. Už z diaľky ho videla sedieť pri okne. Neusmieval sa, iba uprene hľadel do prázdna. Keď vošla dovnútra, muž vstal. Neobratne rozlial zvyšok kávy na svoj čierny oblek. Ich pohľady sa privítali. Vzal jej kabát a zavesil ho vedľa jeho. Ona sa striasla od zimy, pozrela na blížiaceho sa čašníka. Muž si sňal sako a podával ho žene. Tá sa iba usmiala a položila ho na svoje kolená.

„Latté, prosím“ povedala čašníkovi a vložila svoju dlaň do jeho, ktorá ju čakala prosebne na stole.

Toto bolo jediné miesto, kde mohli byť spolu. Neboli nikomu na očiach, nikto sa nepozastavoval nad zvláštnou farbou ich očí. Prisunuli si stoličky bližšie k sebe a  objali sa. Konečne to mali dovolené. Z radosti, že mohli zísť dnes sem sa srdečne rozosmiali. Čašník prichádzal s hotovou kávou a vôbec sa nečudoval, keď dvojica mladých ľudí rozprestrela krídla. Bez slova sa vrátil naspäť ku knihe. Vedel, že oni budú dnes poslednými zákazníkmi, tak ich nechal na pokoji. Nikto sem už posledné roky nechodil, iba oni dvaja vedeli prečo prekračujú práve tento prah. Žena prechádzala pierko po pierku. Tak odlišné, tak zlé na rozdiel od toho, na čo je zvyknutá. Veď ako sa hovorí, zakázané ovocie najviac chutí. Vdychovala jeho vôňu, ktorú si zatiaľ iba predstavovala. Nikto by neveril, že sa im niekedy podarí stretnúť. On sa celý roztriasol. Zabodával do nej svoje uhľovo čierne divoké oči. Po ničom inom netúžil tak, ako sa raz dočkať tohto dňa. Kedy večnú tmu jeho sveta pretne oslňujúce svetlo jej krídel. Privinul si ju bližšie k sebe. Nedokázal nič povedať, všetko bolo jasné od prvého momentu, keď vkročila dnu. Veď aj my potrebujeme niekoho pri sebe, ktorý by bol bližší ako ktokoľvek iný.

Čašník iba sedel a počúval, ako vločky neposedne bijú do okien. Nikdy by si nebol pomyslel, že počuje šum anjelských krídel. Zvláštne spletenie dvoch duší, hľadajúcich sa celý život. V jeho kaviarni U slepca. Pod hrozbou, že ak raz opustia svoje svety, nebudú sa môcť nikdy vrátiť späť-

„Moje svetlo by nikdy neexistovalo bez tvojej tmy,“ povedala.